Sedemnásty...

Ráno sa zobudil na vôňu jej vlasov. Stále ležala vedľa neho. Jej hrudník sa dvíhal v rovnakom intervale a jemu sa naskytol ten najkrajší výhľad. Bola ako malé mača. Tričko, noha odkopaná spod periny, holé nohy čo končili tesne pod lemom trička čiernymi nohavičkami.
„Je tu. Je stále tu. Nesnívalo sa ti to" ležal vedľa nej a do hlavy si črtal jej podobu.
"Vôňu jej vlasov by som spoznal asi na míle ďaleko“ prebleslo mu hlavou, keď mal pocit, že izba vonia po nej.
Pri pohľade na spiacu Luciu ho napadlo aká vie byť krotká a zraniteľná. Takto keď ju vidí má chuť ju držať.
„Doboha čo to robím? To ju akože moja ruka drží okolo pása a prsty sem tam hladia zadok?“
„Mhhhhmmm“. Otvorila oči a zamumlala niečo čo nevedel identifikovať.
„To ako dlho takto na mňa pozeráš?“
„Ja? Ja, že pozerám? Ja tu len ležím.“
„No to vidím. A tvoja ruka na mojom zadku je tiež len tak náhodou, že?“
„Prepáč“ povedal sklamane a ruku stiahol.
„Krava musela si to povedať?“ nadávala si Lucia v duchu.
Lucia sa pretočila z boku na jeho stranu, cudne si schovala vytŕčajúcu nohu pod perinu a pozerala mu priamo do očí. Jeho pohľad mal na ňu ukľudňujúci účinok. Pozerali na seba a ich dych sa zjednotil. Ich hrudníky sa vystierali vzprieč izbe v rovnakom čase.
„Bábo?“
„Prosím, Lucka.“
„Ale nič.“
„Lucia! Už zase len pol vety, pol myšlienky.“
„Dnes sa mi naozaj dobre spalo. A vieš o tom, že si ma celú noc držal?“
„Hej?“ tváril sa naoko prekvapene.
„A vadilo ti to?“
„Nie.“ Hneď za tým nie nasledoval ten jej šibalský úsmev a oči jej začali hrať jej šibalské hry, ktorým on vždy podľahol.
„Čaj? Káva?“ spýtala sa Lucia?
„Raňajky do postele si nezaslúžim?“
„No to by si ma musel dlhšie stískať Zlatý Môj.“

***
Druhý deň v práci Lucia videla len jeho. Vždy keď sa na ňu na chvíľu pozrel a pozabudol sa, ich kútiky sa zosúladili ako sa zosúladili ich hrudníky ráno. Na firme sa zastavila aj jej Srna. Videla ako celá žiari. Nevedela čo je za tým ale šípila tam niečo.
„Lucia, čo je? Čo sa škeríš od ucha k uchu?“
„Ja? Nie, to sa ti len zdá.“
„Lucia, poznám ťa.“
V tom prešlo okolo Dieťa, pozdravil ich obe a mal v očiach presne ten istý výraz ako Lucia.
Po sekunde, keď sa jeho postava stratila za rohom to Srne docvaklo a pozrela sa na Luciu najprísnejšie ako vedela.
„Lucia, ty čo si zase stvárala? Porazí ma z teba.“
„Naozaj nič. Môžeš mi veriť.“
„Tebe? A v tomto? To určite.“
„Baby poďte do Billy a odkopnúť ma“ zjavil sa zase pri nich, čím pre túto chvíľu uzavrel túto debatu, ktorej sa Lucia chcela silou mocou vyhnúť. Vedela čo by nasledovalo. Ale vedela, že teraz v tom bola v podstate aj nevinne.
Vo výťahu, keď on stláčal na tlačítku nulu sa Srna nahla k Lucii a tónom staršej sestry jej dohovorila:
„Lucia, jeho nie.“
Vedela čo tým myslela, ale nebol priestor to rozvíjať. Bol tam. Stále bol tam. Bol ho plný výťah. Vyšli z výťahu a vkročili do Billy. Rozpŕchli sa, ale periférne mala Lucia Dieťa stále „pod dohľadom.“ "Alebo to bolo naopak? Mal ju on? Mal ju vo svojej moci? Vedel o tom? Robil to zámerne?"
Na chvíľu sa stratil medzi regálmi so sladkosťami a tento okamžik využila Srna.
„Lucia. Si úplná Krava? On? Jemu nemôžeš ublížiť. On nie je Kretén. Čo to zase robíš? Lucia uvedomuješ si, že o ani nie 9 mesiacov sa máš vydávať a ja ti to mám podpísať?“
„Srna, nie je to tak ako si myslíš.“
Zase tam stál a usmieval sa tým najkrajším úsmevom akým len vedel. V rukách držal 3 croasanty. Zaplatili a Lucia musela to dusno predýchať na cigarete.
„Decká ja si idem zapáliť.“
„Ok, idem s tebou, aj tak čakám na odvoz. Tak to akurát toľko počkáš so mnou a ja s tebou.“
„Idem s vami“ zapojila sa Srna a dobre vedela prečo to robí. Ich nemôže nechať samých lebo to neskončí dobre.
Lucia vdychovala cigaretu a jej hrudník sa zase tak plynule pohyboval smerom hore a dole. Dieťa tento pohyb zaevidoval hneď. V obtiahnutom tričku, čo jej kopírovalo prsia sa to nedalo ani nevšimnúť. Spomenul si na ráno. Pery mu vykúzlili úsmev, ktorý neušiel skúmavému pohľadu Srny.
„No nič, už tu mám auto Baby.“ „Tieto sú pre vás“ mrkol na nich tak nevinne a podával im 2 croasanty.
„Ja nemôžem“ zahlásila Lucia. „Ja mám veľký zadok.“
„Máš krásny zadok Lucka“ nahol sa k nej ako by jej išiel dať pusu ale zasekol sa, lebo na celú túto situáciu dozerala Srna.
Lucia mu vyšla s perami v ústrety nejako automaticky, ale potom sa červený maják v jej hlave aktivoval. Stopla sa. V tej istej chvíli, v ktorej on.
Tak len ostali na pol ceste a tá pomyslená pusa ostala vo vzduchu. Miešala sa s vôňou Lucie a s jeho vôňou.
Až sa vzdialil do bezpečnej vzdialenosti, Srna spustila:
„Lucia, to čo malo znamenať? Mám ťa hrozne rada, ale toto by si všimol aj slepý a netvrď mi, že sa nič medzi vami nestalo."
„Srna...“ povedala Lucia potichu. „Naozaj nestalo, ver mi.“ Nepovedala to previnilo, ale z úst jej vyšiel sklamaný tón.
„Lucka, chcem to počuť. Všetko. Od A po Z. Lebo ti to v júni nepodpíšem. Nenechám ťa zobrať si niekoho nesprávneho.“

Šestnásty...

Už mesiac na novom...Myšlienkami je však stále u Borisa. Ale vie, že to skončilo. Jej farewell párty bola toho jasným dôkazom. Poslal jej pozdrav a od vtedy nereagoval ani na telefonáty, ani na sms, ani na maily. Proste definitívny koniec. Vtedy si Lucia myslela, že to nezvládne, ale ona zvládne toho veľa a v tomto období ešte netušila čo všetko príde a čo všetko vie zvládnuť. Ani nevie ako je silná.
***
Na novom našla pracovne všetko po čom túžila. A nielen pracovne. Naokolo nej bolo zrazu kopec nových milých ľudí, ktorí rozmýšľali ako ona a tešili sa z každej maličkosti čo sa im na projekte podarila. Bol tam aj on. Volala ho Dieťa. Z jednoduchého dôvodu. Lucia bola od neho o 5 rokov staršia. Bol milý. Tak detsky naivný a naivne milý. Vo veľa situáciách jej pripomínal seba. V ten večer išli oslavovať kolegove narodky. Ale namiesto oslavy ostali len oni dvaja. Lucia sa cítila ako idiot, hlavne keď Dieťa pred necelými 15 minútami presviedčala, aby netrhal partiu a išiel na neskorý vlak. Povedal, že ide domov a hotovo. A ona sa zase tak svojsky ofučala.
"Panebože toto dievča dokáže dať zo seba všetko, ale keď sa nahnevá, rozčertí, tak je to celé zle. Nechápem, ale v jej prípade na mňa platí toto vydieranie. Jej manipulačnými schopnosťami sa jej to zase podarilo."
"Tak na ktorý vlak ideš domov?" spýtala sa Lucia po chvíli jej protestného ticha vyčítavo.
"Asi keď tu sedím, tak nie na ten, ktorý bol v pláne."
"Dobre, dobre, veď nemusíš byť nepríjemný. Som rada, že netrháš partiu." Ale to ešte Lucia netušila, že sa všetci presne o tých 15 minút zdvihnú a on môže čakať na ďalší vlak presne 2 hodiny. Skoro jej zabehlo, keď oslávenec oznámil po 15 minútach koniec party. Nepomohlo nič a ona o chvíľu kráčala dole Obchodnou ulicou aj s Dieťaťom a v duchu si nadávala do kráv korunovaných a jemu sa zase pre zmenu nahlas ospravedlňovala s tým, že pôjdu na jedno pivo a ona s ním počká na ďalší vlak. Sadli si do jedného pubu a Dieťa jej objednal whisky, keďže ňou party začala. Sebe objednal hrušku. Lucia len pozerala veľkými okáľmi, ale neprotestovala, lebo vedela, že keby niečo pípne Dieťa si ju vychutná ako na podnose.
"Prepáč, fakt ma to mrzí, že si tu so mnou skysol, ale ja som si naozaj myslela, že sa bude oslavovať dlho dlho."
"Lucka, ty za to nemôžeš, ja som si to tiež myslel, ale keď som videl aká je tam nálada a nudil som sa, tak som chcel ísť domov. Ale teraz som veľmi rád, že tam bola nálada taká aká bola."
"To si ako myslel?"
"Tak ako si to pochopila," uškrnul sa na ňu a v zápätí objednal ďalší drink.
"To prečo?"
"Čo prečo?"
"Že prečo si objednal ďalší drink? Veď za pol hodinu ideme domov."
"A to už chceš ísť k tebe?"
Lucii zabehlo a so všetkých síl zo seba vyjachala: "Prosím? Ako ku mne? Veď si povedal, že ideš na ďalší vlak."
Videla ako si ju vychutnáva a baví sa najmä na tom, že sa mu darí ju zaskočiť, čo skôr patrilo medzi jej silné stránky.
"Ja som povedal, že som sa tam nebavil, ale teraz som rád, že som s tebou a mimochodom veci mám zbalené. Bol som pripravený, že tu budem niekde spať."
"Niekde?" trieskalo Lucii srdce. To asi z tých drinkov čo popila.
"Tak dobre, môžem ísť aj domov ak chceš."
"Nie, nie, môžeš spať aj u mňa" snažila sa Lucia ukľudniť a povedať to čo najprirodzenejšie ako jej to len situácia dovoľovala.
"No uvidím koľko vypiješ a potom sa rozhodnem či pôjdem na vlak." A spolu s touto vetou objednával ďalší drink.
Lucia si už presne nepamätala koľko padlo dvojzmyselných viet a whisky s hruškou, ale bolo jej s ním dobre. Mal krásne ruky. Boli jej únikom z tej situácie. Celý čas civela len na tie ruky a hodinky, len aby nemusela na neho. Keď o dve hodiny kráčali nočnou Bratislavou zavesila sa na tie jeho ruky a zacítila jeho vôňu. Bola opitá a po x whiskách jej zrazu prišlo všetko hrozne smiešne a on sa nevedel vynadívať na ten jej úsmev, ktorý bol milý ale tak trochu pripomínal kŕčovitý úškrn. Ale vôbec mu to nevadilo.
***
"Tu máš osušku a ja zatiaľ spravím čaj. Aký si dáš?"
"Ak máš, tak zelený."
"Jasné, že mám."
Lucia zalievala v kuchyni čaj a začínala triezvieť čím ďalej sa posúval čas a čím ďalej cítila, že o chvíľu zavrú dvere a budú tam len oni, posteľ a čaj. Prišlo jej to hrozne zvláštne a vôbec nevedela čo má od nadchádzajúcej situácie čakať. Keď vyšiel zo sprchy voňal tak nádherne chlapsky, že musela z hlboka dýchať. Zobrala uterák a vyrazila do sprchy aj ona. Dala si riadne studenú. Nepomohla, lebo keď otvorila dvere na izbe a videla ho po uši zabaleného do perín a ucítila jeho vôňu, ktorá sa rozprestierala po celej izbe, podlomili sa jej kolená. Opatrne si ľahla vedľa neho.
"Čo tak opatrne?"
"Tak aby som ťa nevyplašila, keď už si zababúšený až po uši a evidentne sa bojíš čo príde."
"Ja? Ja sa ničoho nebojím. A teba už vôbec nie, lebo ty veci rozprávaš a robíš len do polovičky."
Narážal na to, že sa celý večer snažil z Lucie dostať čo je medzi nimi a ona sa zase nechcela strápniť, tak vždy len naznačila, ale nikdy nedopovedala. Mala pocit, že on bol na tom podobne a ona nechcela byť prvá.
Ležali vedľa seba, bavili sa o všetkom možnom, ich hlasy sa prispôsobili neskorej nočnej hodine a Lucia zrazu cítila všetky tie zvláštne pocity, ktoré donedávna cítila pri Borisovi. Pozeral jej tak príjemne drzo do očí a stále z nej chcel vydolovať nejaký náznak toho čo to je. Bojovali so sebou navzájom asi hodinu.
"Daj mi ruku" povedala Lucia a natiahla tú svoju oproti jeho.
Ani na sekundu neváhal a jeho ruka vytrielila naproti tej Luciinej. Akonáhle sa jej dotkol cítila aj vzrušenie a zároveň aj kľud. Nevedela ten pocit opísať.
"Lucka, Lucka, teba stačí len spacifikovať," konštatoval a držal ju za ruku a hladkal ju po nej.
"Vidíš aká viem byť krotká."
"Toto som mal spraviť hneď na začiatku."
"No...Mal."
"A teraz mi povedz niečo viac ako náznak - niečo viac ako polovičku vety ak začneš rozprávať o nás a o tom čo je medzi nami."
Lucia mu pozerala vyplašene do očí, popritom mu držala ruku a cítila jeho vôňu.
"Dieťa, čo myslíš? Ležím tu pri tebe, môžeš povedať čo chceš a držíš ma za ruku."
"Lucia, ale ja to chcem počuť."
"Dieťa!"
"Prosím?"
"Prestaň."
"Dobre, ako chceš, ale nerozumiem ti."
"Veď ani ja tebe. Tak vidíš. Máme veľa spoločného."
Únava ich oboch zmohla, tak to už neriešili. Zaspal s jej malou rukou vo svojej dlani a v polospánku si ju privinul k sebe. Lucia dve hodiny po tomto privinutí pozerala do stropu a nevedela zaspať. On voňal jej vlasy a spokojne spal a ona všade cítila jeho vôňu a nechcela sa vôbec pohnúť, lebo sa bála, že by ju pustil. Že by sa musela vymaniť z jeho objatia. Vedela, že spí a že to robí automaticky, ale dúfala, že to robí jeho podvedomie a preto bol celú noc pri jej vlasoch a preto si ju túlil k sebe. Nakoniec zaspala aj ona.

Pätnásty...

Píp, píp. Ten sprostý budík zase zvoní.
Dnes ju jeho zvuk bolel až príliš. Vôbec ho nepotrebovala počuť. Už dve hodiny pozerá do stropu a rozmýšľa či robí správne. Rozmýšľa nad tým už mesiac. Mesiac sa cíti hrozne. Trápia ju výčitky, výčitky za to čo cíti a trápi ju to, že vie, že hlava vie, že chce a musí, ale srdce stále piští inak.
6 hodín ráno.
"Teraz ide na vychádzku", hovorí si Lucia sama pre seba.
06:01
Telefón zapípal. Prišla mms.
Odosielateľ: Boris
Obrázok rannej zore a vychádzajúceho slnka a pod ním text:
"Lucka, dnes mám čierny deň. Pozerám na východ slnka a snažím sa ho zastaviť, aby tento deň ani nezačal. Čo mám spraviť, aby som ťa zastavil?"
Lucia ostala nemo pozerať na ten telefón. Nezmohla sa na nič, len sa potichu rozplakala.
***
Boris po venčení nasadol do auta, zbalil deti, ale v hlave bol stále pri Lucii. Šoféroval manuálne ako robot. Pri škole deti vyložil a dnes ich ani len neskontroloval v spätnom zrkadle ako to robieva vždy.
"To nie je možné, ešte aj tá cesta je dnes ako naschvál prázdna", zanadával si v duchu.
Cesta ubiehala rýchlo. Rýchlo sa približoval k cieľu a k okamihu kedy sa všetko s ňou udeje posledný krát.
Čo budem mať v hlave? Budem pri každom jej pohybe riešiť v hlave, že teraz sa na mňa posledný krát takto pozrela, takto uškrnula, takto posledný krát odpovedala? V rádiu po dopravnom servise, ktorý sľuboval tie najlepšie cesty v tom mesiaci a teda aj príjemný deň, ktorý nepokazila ranná zápcha, či dopravná nehoda, začala hrať ich pesnička.
Pamätá si ako cestovali spolu na služobnú cestu. Auto plné jej vône, dopravný servis, kolóna pred nimi a tá pesnička. Lucia ticho sedela na vedľajšom sedadle a jej prsia sa pravidelne zdvíhali a kľudne dýchali. Borisa tento pohľad ukľudňoval. Nevedel od nich odtrhnúť periférne videnie. Vtedy bolo všetko v poriadku, vtedy bola len jeho, vtedy ho nechcela opustiť. Vtedy z jej tváre cítil kľud, zubaté slnko jej osvecovalo tvár, sledovala cestu, dýchala kľudne a sem tam sa pohmýrila na sedadle a pozrela zboka na Borisa. Keď začala hrať tá pieseň naprázdno otvárala ústa a spievala si ju do krajiny tam za čelným sklom auta. Bolo to milé ju vidieť takto spievať - nespievať.
"Toto mám rád", povedal vtedy Boris.
"Čo máš rád?"
"Teba a tú pesničku."
"Ako?" zakoktala sa Lucia.
"Teba v tej pesničke."
Lucia vedela, že má v tej chvíli mlčať. Tak radšej mlčala.
Pri preraďovaní rýchlosti ju jemne chytil za ruku a usmial sa na ňu.
V aute sa miešali ich vône a ich myšlienky. Ale inak tam bolo ich ticho, rádio a doznievajúce slová ich pesničky.
V to posledné ráno poslal ďalšiu smsku.
07:25.
Smska od Borisa:
"Lucka, neodpisuj, ale práve nám hrajú našu pesničku a ja sa cítim zvláštne. Približujem sa k tebe, ale takisto sa približujem k tvojmu čiernemu rozhodnutiu."
***
Už týždeň trafili spoločnú farbu košele. To predsa nemôže byť náhoda, keď si nevolávajú a vždy ráno zistí, že majú na sebe rovnakú farbu.
"Oka, jeden - dva dni chápem, ale týždeň?" behalo Borisovi v hlave.
V to ráno vo dverách Borisa omámila vôňa.
Jej vôňa. Nevie ako to robila, ale každý jej deň voňal inak. Vždy vôňa vystihovala deň. Raz voňala hravo, raz veselo, inokedy voňala po sexe, ale v ten posledný deň voňala smutne, melancholicky a pomaly sa mu rozplývala.
"Dobré ráno Lucka."
"Ahoj."
Sadol si na stoličku a mal pocit, že sa mu rúca celý svet.
"Boris?"
"Áno, Lucka."
"Čo mali znamenať tie smsky?"
"Pokus?"
"Pokus o čo Boris?"
"Ja neviem, musel som niečo spraviť. Pomohlo?"
"Nie, Boris. Už som ti raz povedala, že moje rozhodnutie je nemenné."
"Lucia, ale ty nemôžeš odísť. Poviem ti to úplne idiotsky a bez akéhokoľvek rozmýšľania. To je to, čo si vždy chcela. Aby som neformuloval v hlave a až potom povedal. Aby som to povedal z prvej."
"No, počúvam teda", zmiernila tón Lucia.
"Prečo teda nemôžem odísť?"
"Lebo, lebo...", začal koktajúc Boris. Lebo sme zohraní, lebo to tu bez teba nezvládnem, lebo nikto nebude ako ty, lebo kurva ešte aj tie košele vždy trafíme. Lebo ťa mám rád a nechcem ťa stratiť."
V rádiu začali hrať tú ich pesničku.
Obaja sa pozreli na seba a ostali ticho.
Lucia prvá zo seba vykoktala jednu vetu: "Toto je ako z telenovely."
"To nie je telenovela, tá pesnička teraz tiež nie je náhoda, tak už to konečne pochop Lucia a zostaň. Toto všetko, celý ten mesiac sú to signály na to aby si ostala."
Lucia sa musela ísť vyplakať. Zdvihla sa a bez slova odišla na WC. Zmohla sa len na to, aby vytočila cez slzy číslo sestry - Srny.
Po pol hodinovom telefonáte sa vrátila do kancelárie a ticho si sadla na miesto. Videl, že plakala. Vedel, že jej vôbec nepomáha, ale cítil sa hrozne. Chcel ju zamknúť a nikam ju nepustiť z čisto sebeckých dôvodov.
"Prepáč Lucka. Už ti nepoviem nič."
Na jednej strane chcela, aby s tým prestal, ale na druhej strane si želala, aby bolo niečo inak.
"Ideš so mnou na posledný obed?" opýtal sa jej.
"Boris, nemám veľmi chuť do jedla."
"Musíš ísť, ja ťa nenechám odísť bez toho, aby som si užil svoj posledný obed s tebou."
Od tohto okamžiku začal dávať okolnostiam prívlastok posledný, alebo posledné.
***
Tesne pred jej odchodom sedeli v kancelárii a Lucia dorábala nejaké posledné veci.
Boris sa zdvihol a postavil sa za ňu. Jeho ruka mu putovala na jej ramená.
Luciu kopla elektrika.
"Čo sa deje, Boris?"
"Nič, Lucka".
"Mám pre teba ešte nejaké darčeky."
"Čo si? Nemal si si robiť starosti, aj tak si na mňa naštvaný, že idem preč, tak si darčeky nezaslúžim. Či? A aj tak o týždeň mám tú farewell party, tak tam mi to dáš", snažila sa Lucia odľahčiť situáciu a rozprávať trochu s úsmevom v slovách.
"Ja na ňu neprídem Lucia."
"Akože neprídeš? To je teraz žart, že?"
"Nie, nie je. Vieš, doma je to teraz zlé a aj tak by som to ťažko znášal."
"Akože zlé Boris. Nerozumiem."
"Lucka, ja sa o tom fakt nechcel baviť."
"Boris, ale ja áno. Čo sa deje?"
Boris si otočil jej stoličku, aby mu bola tvárou v tvár, zobral jej ruku, pritiahol si ju k sebe a objal ju. Držal ju tak silno, že Lucia napriek rozklepaným kolenám nemala pocit, že spadne.
Boris cítil, že sa chveje ako osika, ale rozhodol sa, že ju len tak ľahko nepustí. Je to jeho posledné objatie. A jedno z prvých. Bolo ich naozaj len pár a každé v ňom zanechalo stopu. Jej stopu. Zaboril svoj nos do jej vlasov a dýchal ju.
Naposledy ju dýchal...
Aj silní chlapi plačú. Jeho slza sa stratila v jej hustých vlasoch.