Sedemnásty...

Ráno sa zobudil na vôňu jej vlasov. Stále ležala vedľa neho. Jej hrudník sa dvíhal v rovnakom intervale a jemu sa naskytol ten najkrajší výhľad. Bola ako malé mača. Tričko, noha odkopaná spod periny, holé nohy čo končili tesne pod lemom trička čiernymi nohavičkami.
„Je tu. Je stále tu. Nesnívalo sa ti to" ležal vedľa nej a do hlavy si črtal jej podobu.
"Vôňu jej vlasov by som spoznal asi na míle ďaleko“ prebleslo mu hlavou, keď mal pocit, že izba vonia po nej.
Pri pohľade na spiacu Luciu ho napadlo aká vie byť krotká a zraniteľná. Takto keď ju vidí má chuť ju držať.
„Doboha čo to robím? To ju akože moja ruka drží okolo pása a prsty sem tam hladia zadok?“
„Mhhhhmmm“. Otvorila oči a zamumlala niečo čo nevedel identifikovať.
„To ako dlho takto na mňa pozeráš?“
„Ja? Ja, že pozerám? Ja tu len ležím.“
„No to vidím. A tvoja ruka na mojom zadku je tiež len tak náhodou, že?“
„Prepáč“ povedal sklamane a ruku stiahol.
„Krava musela si to povedať?“ nadávala si Lucia v duchu.
Lucia sa pretočila z boku na jeho stranu, cudne si schovala vytŕčajúcu nohu pod perinu a pozerala mu priamo do očí. Jeho pohľad mal na ňu ukľudňujúci účinok. Pozerali na seba a ich dych sa zjednotil. Ich hrudníky sa vystierali vzprieč izbe v rovnakom čase.
„Bábo?“
„Prosím, Lucka.“
„Ale nič.“
„Lucia! Už zase len pol vety, pol myšlienky.“
„Dnes sa mi naozaj dobre spalo. A vieš o tom, že si ma celú noc držal?“
„Hej?“ tváril sa naoko prekvapene.
„A vadilo ti to?“
„Nie.“ Hneď za tým nie nasledoval ten jej šibalský úsmev a oči jej začali hrať jej šibalské hry, ktorým on vždy podľahol.
„Čaj? Káva?“ spýtala sa Lucia?
„Raňajky do postele si nezaslúžim?“
„No to by si ma musel dlhšie stískať Zlatý Môj.“

***
Druhý deň v práci Lucia videla len jeho. Vždy keď sa na ňu na chvíľu pozrel a pozabudol sa, ich kútiky sa zosúladili ako sa zosúladili ich hrudníky ráno. Na firme sa zastavila aj jej Srna. Videla ako celá žiari. Nevedela čo je za tým ale šípila tam niečo.
„Lucia, čo je? Čo sa škeríš od ucha k uchu?“
„Ja? Nie, to sa ti len zdá.“
„Lucia, poznám ťa.“
V tom prešlo okolo Dieťa, pozdravil ich obe a mal v očiach presne ten istý výraz ako Lucia.
Po sekunde, keď sa jeho postava stratila za rohom to Srne docvaklo a pozrela sa na Luciu najprísnejšie ako vedela.
„Lucia, ty čo si zase stvárala? Porazí ma z teba.“
„Naozaj nič. Môžeš mi veriť.“
„Tebe? A v tomto? To určite.“
„Baby poďte do Billy a odkopnúť ma“ zjavil sa zase pri nich, čím pre túto chvíľu uzavrel túto debatu, ktorej sa Lucia chcela silou mocou vyhnúť. Vedela čo by nasledovalo. Ale vedela, že teraz v tom bola v podstate aj nevinne.
Vo výťahu, keď on stláčal na tlačítku nulu sa Srna nahla k Lucii a tónom staršej sestry jej dohovorila:
„Lucia, jeho nie.“
Vedela čo tým myslela, ale nebol priestor to rozvíjať. Bol tam. Stále bol tam. Bol ho plný výťah. Vyšli z výťahu a vkročili do Billy. Rozpŕchli sa, ale periférne mala Lucia Dieťa stále „pod dohľadom.“ "Alebo to bolo naopak? Mal ju on? Mal ju vo svojej moci? Vedel o tom? Robil to zámerne?"
Na chvíľu sa stratil medzi regálmi so sladkosťami a tento okamžik využila Srna.
„Lucia. Si úplná Krava? On? Jemu nemôžeš ublížiť. On nie je Kretén. Čo to zase robíš? Lucia uvedomuješ si, že o ani nie 9 mesiacov sa máš vydávať a ja ti to mám podpísať?“
„Srna, nie je to tak ako si myslíš.“
Zase tam stál a usmieval sa tým najkrajším úsmevom akým len vedel. V rukách držal 3 croasanty. Zaplatili a Lucia musela to dusno predýchať na cigarete.
„Decká ja si idem zapáliť.“
„Ok, idem s tebou, aj tak čakám na odvoz. Tak to akurát toľko počkáš so mnou a ja s tebou.“
„Idem s vami“ zapojila sa Srna a dobre vedela prečo to robí. Ich nemôže nechať samých lebo to neskončí dobre.
Lucia vdychovala cigaretu a jej hrudník sa zase tak plynule pohyboval smerom hore a dole. Dieťa tento pohyb zaevidoval hneď. V obtiahnutom tričku, čo jej kopírovalo prsia sa to nedalo ani nevšimnúť. Spomenul si na ráno. Pery mu vykúzlili úsmev, ktorý neušiel skúmavému pohľadu Srny.
„No nič, už tu mám auto Baby.“ „Tieto sú pre vás“ mrkol na nich tak nevinne a podával im 2 croasanty.
„Ja nemôžem“ zahlásila Lucia. „Ja mám veľký zadok.“
„Máš krásny zadok Lucka“ nahol sa k nej ako by jej išiel dať pusu ale zasekol sa, lebo na celú túto situáciu dozerala Srna.
Lucia mu vyšla s perami v ústrety nejako automaticky, ale potom sa červený maják v jej hlave aktivoval. Stopla sa. V tej istej chvíli, v ktorej on.
Tak len ostali na pol ceste a tá pomyslená pusa ostala vo vzduchu. Miešala sa s vôňou Lucie a s jeho vôňou.
Až sa vzdialil do bezpečnej vzdialenosti, Srna spustila:
„Lucia, to čo malo znamenať? Mám ťa hrozne rada, ale toto by si všimol aj slepý a netvrď mi, že sa nič medzi vami nestalo."
„Srna...“ povedala Lucia potichu. „Naozaj nestalo, ver mi.“ Nepovedala to previnilo, ale z úst jej vyšiel sklamaný tón.
„Lucka, chcem to počuť. Všetko. Od A po Z. Lebo ti to v júni nepodpíšem. Nenechám ťa zobrať si niekoho nesprávneho.“

Šestnásty...

Už mesiac na novom...Myšlienkami je však stále u Borisa. Ale vie, že to skončilo. Jej farewell párty bola toho jasným dôkazom. Poslal jej pozdrav a od vtedy nereagoval ani na telefonáty, ani na sms, ani na maily. Proste definitívny koniec. Vtedy si Lucia myslela, že to nezvládne, ale ona zvládne toho veľa a v tomto období ešte netušila čo všetko príde a čo všetko vie zvládnuť. Ani nevie ako je silná.
***
Na novom našla pracovne všetko po čom túžila. A nielen pracovne. Naokolo nej bolo zrazu kopec nových milých ľudí, ktorí rozmýšľali ako ona a tešili sa z každej maličkosti čo sa im na projekte podarila. Bol tam aj on. Volala ho Dieťa. Z jednoduchého dôvodu. Lucia bola od neho o 5 rokov staršia. Bol milý. Tak detsky naivný a naivne milý. Vo veľa situáciách jej pripomínal seba. V ten večer išli oslavovať kolegove narodky. Ale namiesto oslavy ostali len oni dvaja. Lucia sa cítila ako idiot, hlavne keď Dieťa pred necelými 15 minútami presviedčala, aby netrhal partiu a išiel na neskorý vlak. Povedal, že ide domov a hotovo. A ona sa zase tak svojsky ofučala.
"Panebože toto dievča dokáže dať zo seba všetko, ale keď sa nahnevá, rozčertí, tak je to celé zle. Nechápem, ale v jej prípade na mňa platí toto vydieranie. Jej manipulačnými schopnosťami sa jej to zase podarilo."
"Tak na ktorý vlak ideš domov?" spýtala sa Lucia po chvíli jej protestného ticha vyčítavo.
"Asi keď tu sedím, tak nie na ten, ktorý bol v pláne."
"Dobre, dobre, veď nemusíš byť nepríjemný. Som rada, že netrháš partiu." Ale to ešte Lucia netušila, že sa všetci presne o tých 15 minút zdvihnú a on môže čakať na ďalší vlak presne 2 hodiny. Skoro jej zabehlo, keď oslávenec oznámil po 15 minútach koniec party. Nepomohlo nič a ona o chvíľu kráčala dole Obchodnou ulicou aj s Dieťaťom a v duchu si nadávala do kráv korunovaných a jemu sa zase pre zmenu nahlas ospravedlňovala s tým, že pôjdu na jedno pivo a ona s ním počká na ďalší vlak. Sadli si do jedného pubu a Dieťa jej objednal whisky, keďže ňou party začala. Sebe objednal hrušku. Lucia len pozerala veľkými okáľmi, ale neprotestovala, lebo vedela, že keby niečo pípne Dieťa si ju vychutná ako na podnose.
"Prepáč, fakt ma to mrzí, že si tu so mnou skysol, ale ja som si naozaj myslela, že sa bude oslavovať dlho dlho."
"Lucka, ty za to nemôžeš, ja som si to tiež myslel, ale keď som videl aká je tam nálada a nudil som sa, tak som chcel ísť domov. Ale teraz som veľmi rád, že tam bola nálada taká aká bola."
"To si ako myslel?"
"Tak ako si to pochopila," uškrnul sa na ňu a v zápätí objednal ďalší drink.
"To prečo?"
"Čo prečo?"
"Že prečo si objednal ďalší drink? Veď za pol hodinu ideme domov."
"A to už chceš ísť k tebe?"
Lucii zabehlo a so všetkých síl zo seba vyjachala: "Prosím? Ako ku mne? Veď si povedal, že ideš na ďalší vlak."
Videla ako si ju vychutnáva a baví sa najmä na tom, že sa mu darí ju zaskočiť, čo skôr patrilo medzi jej silné stránky.
"Ja som povedal, že som sa tam nebavil, ale teraz som rád, že som s tebou a mimochodom veci mám zbalené. Bol som pripravený, že tu budem niekde spať."
"Niekde?" trieskalo Lucii srdce. To asi z tých drinkov čo popila.
"Tak dobre, môžem ísť aj domov ak chceš."
"Nie, nie, môžeš spať aj u mňa" snažila sa Lucia ukľudniť a povedať to čo najprirodzenejšie ako jej to len situácia dovoľovala.
"No uvidím koľko vypiješ a potom sa rozhodnem či pôjdem na vlak." A spolu s touto vetou objednával ďalší drink.
Lucia si už presne nepamätala koľko padlo dvojzmyselných viet a whisky s hruškou, ale bolo jej s ním dobre. Mal krásne ruky. Boli jej únikom z tej situácie. Celý čas civela len na tie ruky a hodinky, len aby nemusela na neho. Keď o dve hodiny kráčali nočnou Bratislavou zavesila sa na tie jeho ruky a zacítila jeho vôňu. Bola opitá a po x whiskách jej zrazu prišlo všetko hrozne smiešne a on sa nevedel vynadívať na ten jej úsmev, ktorý bol milý ale tak trochu pripomínal kŕčovitý úškrn. Ale vôbec mu to nevadilo.
***
"Tu máš osušku a ja zatiaľ spravím čaj. Aký si dáš?"
"Ak máš, tak zelený."
"Jasné, že mám."
Lucia zalievala v kuchyni čaj a začínala triezvieť čím ďalej sa posúval čas a čím ďalej cítila, že o chvíľu zavrú dvere a budú tam len oni, posteľ a čaj. Prišlo jej to hrozne zvláštne a vôbec nevedela čo má od nadchádzajúcej situácie čakať. Keď vyšiel zo sprchy voňal tak nádherne chlapsky, že musela z hlboka dýchať. Zobrala uterák a vyrazila do sprchy aj ona. Dala si riadne studenú. Nepomohla, lebo keď otvorila dvere na izbe a videla ho po uši zabaleného do perín a ucítila jeho vôňu, ktorá sa rozprestierala po celej izbe, podlomili sa jej kolená. Opatrne si ľahla vedľa neho.
"Čo tak opatrne?"
"Tak aby som ťa nevyplašila, keď už si zababúšený až po uši a evidentne sa bojíš čo príde."
"Ja? Ja sa ničoho nebojím. A teba už vôbec nie, lebo ty veci rozprávaš a robíš len do polovičky."
Narážal na to, že sa celý večer snažil z Lucie dostať čo je medzi nimi a ona sa zase nechcela strápniť, tak vždy len naznačila, ale nikdy nedopovedala. Mala pocit, že on bol na tom podobne a ona nechcela byť prvá.
Ležali vedľa seba, bavili sa o všetkom možnom, ich hlasy sa prispôsobili neskorej nočnej hodine a Lucia zrazu cítila všetky tie zvláštne pocity, ktoré donedávna cítila pri Borisovi. Pozeral jej tak príjemne drzo do očí a stále z nej chcel vydolovať nejaký náznak toho čo to je. Bojovali so sebou navzájom asi hodinu.
"Daj mi ruku" povedala Lucia a natiahla tú svoju oproti jeho.
Ani na sekundu neváhal a jeho ruka vytrielila naproti tej Luciinej. Akonáhle sa jej dotkol cítila aj vzrušenie a zároveň aj kľud. Nevedela ten pocit opísať.
"Lucka, Lucka, teba stačí len spacifikovať," konštatoval a držal ju za ruku a hladkal ju po nej.
"Vidíš aká viem byť krotká."
"Toto som mal spraviť hneď na začiatku."
"No...Mal."
"A teraz mi povedz niečo viac ako náznak - niečo viac ako polovičku vety ak začneš rozprávať o nás a o tom čo je medzi nami."
Lucia mu pozerala vyplašene do očí, popritom mu držala ruku a cítila jeho vôňu.
"Dieťa, čo myslíš? Ležím tu pri tebe, môžeš povedať čo chceš a držíš ma za ruku."
"Lucia, ale ja to chcem počuť."
"Dieťa!"
"Prosím?"
"Prestaň."
"Dobre, ako chceš, ale nerozumiem ti."
"Veď ani ja tebe. Tak vidíš. Máme veľa spoločného."
Únava ich oboch zmohla, tak to už neriešili. Zaspal s jej malou rukou vo svojej dlani a v polospánku si ju privinul k sebe. Lucia dve hodiny po tomto privinutí pozerala do stropu a nevedela zaspať. On voňal jej vlasy a spokojne spal a ona všade cítila jeho vôňu a nechcela sa vôbec pohnúť, lebo sa bála, že by ju pustil. Že by sa musela vymaniť z jeho objatia. Vedela, že spí a že to robí automaticky, ale dúfala, že to robí jeho podvedomie a preto bol celú noc pri jej vlasoch a preto si ju túlil k sebe. Nakoniec zaspala aj ona.

Pätnásty...

Píp, píp. Ten sprostý budík zase zvoní.
Dnes ju jeho zvuk bolel až príliš. Vôbec ho nepotrebovala počuť. Už dve hodiny pozerá do stropu a rozmýšľa či robí správne. Rozmýšľa nad tým už mesiac. Mesiac sa cíti hrozne. Trápia ju výčitky, výčitky za to čo cíti a trápi ju to, že vie, že hlava vie, že chce a musí, ale srdce stále piští inak.
6 hodín ráno.
"Teraz ide na vychádzku", hovorí si Lucia sama pre seba.
06:01
Telefón zapípal. Prišla mms.
Odosielateľ: Boris
Obrázok rannej zore a vychádzajúceho slnka a pod ním text:
"Lucka, dnes mám čierny deň. Pozerám na východ slnka a snažím sa ho zastaviť, aby tento deň ani nezačal. Čo mám spraviť, aby som ťa zastavil?"
Lucia ostala nemo pozerať na ten telefón. Nezmohla sa na nič, len sa potichu rozplakala.
***
Boris po venčení nasadol do auta, zbalil deti, ale v hlave bol stále pri Lucii. Šoféroval manuálne ako robot. Pri škole deti vyložil a dnes ich ani len neskontroloval v spätnom zrkadle ako to robieva vždy.
"To nie je možné, ešte aj tá cesta je dnes ako naschvál prázdna", zanadával si v duchu.
Cesta ubiehala rýchlo. Rýchlo sa približoval k cieľu a k okamihu kedy sa všetko s ňou udeje posledný krát.
Čo budem mať v hlave? Budem pri každom jej pohybe riešiť v hlave, že teraz sa na mňa posledný krát takto pozrela, takto uškrnula, takto posledný krát odpovedala? V rádiu po dopravnom servise, ktorý sľuboval tie najlepšie cesty v tom mesiaci a teda aj príjemný deň, ktorý nepokazila ranná zápcha, či dopravná nehoda, začala hrať ich pesnička.
Pamätá si ako cestovali spolu na služobnú cestu. Auto plné jej vône, dopravný servis, kolóna pred nimi a tá pesnička. Lucia ticho sedela na vedľajšom sedadle a jej prsia sa pravidelne zdvíhali a kľudne dýchali. Borisa tento pohľad ukľudňoval. Nevedel od nich odtrhnúť periférne videnie. Vtedy bolo všetko v poriadku, vtedy bola len jeho, vtedy ho nechcela opustiť. Vtedy z jej tváre cítil kľud, zubaté slnko jej osvecovalo tvár, sledovala cestu, dýchala kľudne a sem tam sa pohmýrila na sedadle a pozrela zboka na Borisa. Keď začala hrať tá pieseň naprázdno otvárala ústa a spievala si ju do krajiny tam za čelným sklom auta. Bolo to milé ju vidieť takto spievať - nespievať.
"Toto mám rád", povedal vtedy Boris.
"Čo máš rád?"
"Teba a tú pesničku."
"Ako?" zakoktala sa Lucia.
"Teba v tej pesničke."
Lucia vedela, že má v tej chvíli mlčať. Tak radšej mlčala.
Pri preraďovaní rýchlosti ju jemne chytil za ruku a usmial sa na ňu.
V aute sa miešali ich vône a ich myšlienky. Ale inak tam bolo ich ticho, rádio a doznievajúce slová ich pesničky.
V to posledné ráno poslal ďalšiu smsku.
07:25.
Smska od Borisa:
"Lucka, neodpisuj, ale práve nám hrajú našu pesničku a ja sa cítim zvláštne. Približujem sa k tebe, ale takisto sa približujem k tvojmu čiernemu rozhodnutiu."
***
Už týždeň trafili spoločnú farbu košele. To predsa nemôže byť náhoda, keď si nevolávajú a vždy ráno zistí, že majú na sebe rovnakú farbu.
"Oka, jeden - dva dni chápem, ale týždeň?" behalo Borisovi v hlave.
V to ráno vo dverách Borisa omámila vôňa.
Jej vôňa. Nevie ako to robila, ale každý jej deň voňal inak. Vždy vôňa vystihovala deň. Raz voňala hravo, raz veselo, inokedy voňala po sexe, ale v ten posledný deň voňala smutne, melancholicky a pomaly sa mu rozplývala.
"Dobré ráno Lucka."
"Ahoj."
Sadol si na stoličku a mal pocit, že sa mu rúca celý svet.
"Boris?"
"Áno, Lucka."
"Čo mali znamenať tie smsky?"
"Pokus?"
"Pokus o čo Boris?"
"Ja neviem, musel som niečo spraviť. Pomohlo?"
"Nie, Boris. Už som ti raz povedala, že moje rozhodnutie je nemenné."
"Lucia, ale ty nemôžeš odísť. Poviem ti to úplne idiotsky a bez akéhokoľvek rozmýšľania. To je to, čo si vždy chcela. Aby som neformuloval v hlave a až potom povedal. Aby som to povedal z prvej."
"No, počúvam teda", zmiernila tón Lucia.
"Prečo teda nemôžem odísť?"
"Lebo, lebo...", začal koktajúc Boris. Lebo sme zohraní, lebo to tu bez teba nezvládnem, lebo nikto nebude ako ty, lebo kurva ešte aj tie košele vždy trafíme. Lebo ťa mám rád a nechcem ťa stratiť."
V rádiu začali hrať tú ich pesničku.
Obaja sa pozreli na seba a ostali ticho.
Lucia prvá zo seba vykoktala jednu vetu: "Toto je ako z telenovely."
"To nie je telenovela, tá pesnička teraz tiež nie je náhoda, tak už to konečne pochop Lucia a zostaň. Toto všetko, celý ten mesiac sú to signály na to aby si ostala."
Lucia sa musela ísť vyplakať. Zdvihla sa a bez slova odišla na WC. Zmohla sa len na to, aby vytočila cez slzy číslo sestry - Srny.
Po pol hodinovom telefonáte sa vrátila do kancelárie a ticho si sadla na miesto. Videl, že plakala. Vedel, že jej vôbec nepomáha, ale cítil sa hrozne. Chcel ju zamknúť a nikam ju nepustiť z čisto sebeckých dôvodov.
"Prepáč Lucka. Už ti nepoviem nič."
Na jednej strane chcela, aby s tým prestal, ale na druhej strane si želala, aby bolo niečo inak.
"Ideš so mnou na posledný obed?" opýtal sa jej.
"Boris, nemám veľmi chuť do jedla."
"Musíš ísť, ja ťa nenechám odísť bez toho, aby som si užil svoj posledný obed s tebou."
Od tohto okamžiku začal dávať okolnostiam prívlastok posledný, alebo posledné.
***
Tesne pred jej odchodom sedeli v kancelárii a Lucia dorábala nejaké posledné veci.
Boris sa zdvihol a postavil sa za ňu. Jeho ruka mu putovala na jej ramená.
Luciu kopla elektrika.
"Čo sa deje, Boris?"
"Nič, Lucka".
"Mám pre teba ešte nejaké darčeky."
"Čo si? Nemal si si robiť starosti, aj tak si na mňa naštvaný, že idem preč, tak si darčeky nezaslúžim. Či? A aj tak o týždeň mám tú farewell party, tak tam mi to dáš", snažila sa Lucia odľahčiť situáciu a rozprávať trochu s úsmevom v slovách.
"Ja na ňu neprídem Lucia."
"Akože neprídeš? To je teraz žart, že?"
"Nie, nie je. Vieš, doma je to teraz zlé a aj tak by som to ťažko znášal."
"Akože zlé Boris. Nerozumiem."
"Lucka, ja sa o tom fakt nechcel baviť."
"Boris, ale ja áno. Čo sa deje?"
Boris si otočil jej stoličku, aby mu bola tvárou v tvár, zobral jej ruku, pritiahol si ju k sebe a objal ju. Držal ju tak silno, že Lucia napriek rozklepaným kolenám nemala pocit, že spadne.
Boris cítil, že sa chveje ako osika, ale rozhodol sa, že ju len tak ľahko nepustí. Je to jeho posledné objatie. A jedno z prvých. Bolo ich naozaj len pár a každé v ňom zanechalo stopu. Jej stopu. Zaboril svoj nos do jej vlasov a dýchal ju.
Naposledy ju dýchal...
Aj silní chlapi plačú. Jeho slza sa stratila v jej hustých vlasoch.

Štrnásty...

Ako sa to hovorí? Kde sa dvaja bijú, tretí víťazí?

Už dva mesiace patrila inému. Nebolo to nič nové. Bola to dávna láska, ktorú si v minulosti nevážila a po čase pohŕdala pozornosťou a starostlivosťou. Ale teraz bola predsa už staršia, to je to čo teraz hľadala. Predtým bola soplaňa čo si to nevedela vážiť. Keď jej prišiel opäť do života v hlave jej cinklo: "Lucia toto je to čo chceš. Práve teraz." Chceš spomaliť, usadiť sa, užívať si lásku, kde ten druhý možno ľúbi viac, lásku, ktorá je ochotná pre teba spraviť všetko, lásku spojenú s úctou. Ale povedzme si úprimne, či nalejme si čistého vína: Lásku tak troška z rozumu. Srdce sa búrilo a občas pišťalo za hračkami, s ktorými sa Lucia chcela hrať a lákali ju, ale potom sa do toho vkradla akási pomyslená zodpovednosť prislúchajúca jej veku. Veď jej to doma stále otrepávali o hlavu: "Už máš 30 - kedy sa chceš vydať, deti rodiť?"

"Ježiš mami. Čo je zlé na tom ak sa mi darí v robote a že z toho nerobím takú paniku? Veď nejaký Kretén sa vždy nájde na blízku."

"Lucia, keď budeš takto rozmýšľať, tak sa nečuduj, že potom si nikoho nenájdeš. Mala si sa ty vtedy vydať" poukazovala mama na jej zrušenú svadbu v 19 rokoch. Lucia ju zrušila v poslednej chvíli. Veď uvedomiť si po troch bitkách, že niečo asi nebude v poriadku a že asi to takto nefunguje všade bolo na liečenie. Liečenie Lucie z ťažkej naivity. Lucia bola vždy tak trošku nejako naivná. Občas aj vedela, že nemá byť, ale nejako sa niekedy nevedela zastaviť a riadila sa bezhlavo srdcom a nerozmýšľala nad dôsledkami jej konania.

"Super, mať teraz 2 decká na krku a k tomu Kreténa čo ma mláti ako žito by bolo naozaj ideálne. A ozaj nemusím ti hovoriť, že by som sedela akurát tak doma na riti a nedostala takú ponuku ako teraz. S monoklami a 2 deckami sa bohužiaľ takýto job hľadá trošku obtiažnejšie. A snívať o tom, že by to prišlo vo forme ponuky by bolo už mega naivné mami. Tak prosím nerýp."

"Načo ti bude dobrá práca, keď sa domov vrátiš do prázdnej postele?"

"Jaj, mami nebuď naivná. Ja keď chcem tak tá posteľ nie je vôbec prázdna. Niekedy by som bola skôr rada, keby je viacej prázdna", ironicky behali Lucii myšlienky v hlave. Ale túto poznámku si odpustila povedať mame nahlas.

Už dva mesiace patrila inému. Rozhodla sa uzavrieť všetky dvere. Filip narážal do prvých nosom a Boris...Boris ich mal zavreté tým, že ich nikdy neotvoril aj keď mal od nich kľúč. Tie dvere ostali zavreté aj s akejsi tichej dohody medzi nimi. Neriešili to. Lucia sa mu zdala byť konečne šťastná a Borisa o tom skalopevne presviedčala. Nebol to Filip, ale aj tak ho sem tam zamrazilo pri myšlienke, že patrí inému a že to čo sa dialo medzi nimi teraz nejako tichou dohodou pochovali. Rýchlo zmazal v hlave myšlienku na ňu s gumou na tie najťažšie myšlienky s jej vôňou.

Teraz sedí Lucia nad počítačom a robí poslednú analýzu.

Poslednú...

Pri tom slove ho zase zamrazilo. Negatívne. Ako keby mu niekto vrazil medzi pľúca kôl, dýku, meč, hocičo čo ho prebodne.

Tento týždeň bol ťažký. Pred týždňom, posledný deň pred Borisovou rodinnou dovolenkou mu dala na stôl výpoveď. Nečakal to.

Na rovinu mu pred časom povedala, že ju "huntuje" Jana, ale bol si istý, že ona ho predsa neopustí. Ona je len jeho. Vedel, že má nad ňom takú moc akou ho k sebe pripútava ona. A keď ho v ten piatok zavolala na cigu z obeda s Janou civel na ňu ako blbec. Oči sa mu zaleskli a dokázal byť len ticho. V ten okamih tajne dúfal, že ide o nejakú jej hru, aby možno spravil prvý krok, no neskôr si uvedomil, že Lucia bola síce hravá povaha, v tomto prípade o hru však nešlo. Lucia len mlčky stála pri ňom, klepala sa od zimy a pozerala do zeme a po tvári jej tiekli slzy...

Celú dovolenku myslel na ňu. Rútil sa dole zjazdovkou a stále mu išla do cesty. Pred ním biely sneh, zima sa mu dostávala pod kombinézu, jej oči, jej vlasy, jej vôňa.

"Kurva, ako ju môžem cítiť? Boris už ti načisto drbe? Okamžite sa spamätaj, lebo zle skončíš kamarát. Nemôžem ani lyžovať. Idem do bufetu." V bufete vytiahol skrehnuté prsty z rukavíc, objednal si čaj s dvojitým rumom a vytiahol mobil.

"Lucka, ani na dovolenke neviem na TO prestať myslieť. Prečítal som veľa motivačných kníh, pár som ti aj dal a verím, že to zmením. Začínam na tom pracovať už teraz a doklepnem to po dovolenke. Bez boja sa ťa nevzdám."

Teraz o čom sa bavíme? O práci, či o nás? Nechápavo hľadela Lucia na telefón.

"Boris prosím nerob mi to ťažšie ako to mám."

"A ty by si spravila čo? Nechala ma len tak odísť s úsmevom na perách?"

"Nie."

"Nemôžeš odísť. Nedovolím ti to. A nevzdám sa ťa. Určite nie bez boja."

"Porozprávame sa až sa vrátiš, teraz pls dovolenkuj."

"Takže šanca tam stále je. Seriem na dovolenku. Ak ma po nej čaká obdobie bez teba."

"Boris, nie. Nie je. Prosím netráp ma."

"Šanca je vždy Lucka. Šanca je vždy..."

***

Boris sa otočil smerom k Lucii. Odvtedy čo vedel, že ju stráca chcel, aby sedávala pri ňom. Neveril, že ju stratí, ale chcel si pamätať jej každý uhol, pohľad, úsmev, zamračenie, aj tie jej vrásky na čele z jej neustáleho krčenia čela. Od návratu z dovolenky sa snažil, bojoval, videl, že ju ničí neustálym nátlakom, ale veril, že to dokáže. Lucia vtedy poriadne nespávala, nejedla, bola ako medzi dvoma mlynskými kolesami. V práci bola s ním, cítila všetko čo mala cítiť, ale keď prišla domov a skončili svoje nočné telefonáty, v posteli si uvedomovala vážnosť situácie. Nový vzťah, blížiaci sa príchod jej nového partnera zo zahraničia a ponuka na svadbu, ktorá sa začala reálne približovať. Chápala to, neboli spolu len 2 mesiace. Žili spolu viac ako 2 roky, už ho nepotrebovala spoznávať. Teda aspoň si to vtedy myslela.

"Srna, ak ostanem pri Borisovi, tak to nezvládnem. Niekedy mám pocit, že to nezvládnem. A toto je naozaj výzva. Vieš čo to je? Budovať novú značku? Niečo rozbehnúť? Medzi tebou a mnou sa nič nezmení. Vždy budeš moja sestra. A nezabudni, že ak sa vráti z Anglicka, tak sa bude chcieť ženiť a asi by som bola hlúpa ak by som povedala nie. A vieš, že mi to budeš musieť podpísať, lebo inak by som to asi nedokázala spraviť."

"Lu, si si naozaj istá, že to takto chceš?"

"Srna a povedz mi čo sa zmenilo? Trvá to už dlho na to, aby sa veci menili. Či Boris, či Filip, či robota. Tam som nastavila procesy a veci bežia, všetko funguje, takýto život ma ubíja. Ja potrebujem chaos, výzvy, nekontrolovateľnosť...A ty to dobre vieš, poznáš ma. A vieš čo? Za tých pár rokov a s tou štipkou naivity čo vo mne ostalo viem, že ľudia sa nemenia, ľudia sa dokážu viac alebo menej prispôsobiť, ale nie zmeniť. Akonáhle si nedajú pozor sú svojou podstatou a nekontrolovateľnosťou sami sebou. To je to čo ja neviem - hrať divadielka. Som Divožienka."

"Lu, chcem len aby si bola šťastná."

"Ja viem, preto ak to príde vydám sa za neho a aj preto musím odísť za Jankou."

***

Boris sa chvíľami pristihol pri myšlienkach kedy sa to snažil pochopiť a priať jej. Veď je mladá a šikovná a chce niečo dosiahnuť. Skúšal sa presviedčať, ale nešlo to. Ide bojovať.

Lucia skončila nočný rozhovor so Srnou, sadla nad počítač a jej myšlienky ulietavali k Borisovi. Jeho rukám... K jeho nádherným rukám, ktoré sa dostali maximálne k tomu, že ju náznakom pritlačil, náznakom sa jej dotkol a ňou vtedy prešla elektrina...

Trinásty...

O pol 6 večer zobrala do rúk svoj obľúbený časopis. Zadriemala, ani nevie ako. Zobudila sa na Aliciu Keys, ktorú mala nastavenú ako zvonenie iba na Borisa. Chvíľu trvalo až sa zorientovala v realite. Je sobota. Deň po party, skontrolovala čas - 6 hodín večer. Zadriemala na pol hodinu. Volá jej Boris. Prečo jej volá, keď jej v sobotu nevoláva? Už to, že minulú sobotu jej písal ju prekvapilo, ale nebránila sa tomu.

"Haló?"

"Lucka, ty spíš?"

"Nie."

"Naozaj?"

"Naozaj!" Aj keď vedela, že to neznelo presvedčivo, lebo ešte po otázku NAOZAJ nevnímala realitu. Ale otázka NAOZAJ ju troška prebrala.

"Otravujem ťa?"

"Nie, Boris, prečo?"

"No, ja som ťa chcel vlastne počuť, či si v poriadku. Nenapísala si mi už potom. Tak som sa bál." Toto ju prebralo hneď.

"Som."

"A ako ste dopadli?" Spala si vôbec?"

"Prišli sme okolo 5tej ráno, lebo Peťo chcel ísť ešte silou mocou do Cocoloco baru."

"A?"

"No hádaj. Čo sme mohli asi tak robiť? Keď Peťo chcel?" Zasmiala sa do telefónu konečne Lucia a tým prelomila v Borisovu akékoľvek obavy zo sobotňajšieho telefonátu.

Tento jej smiech mám rád. Bál som sa, že sa bude čudovať na čo jej volám. Má dosť cez týždeň a v poslednej dobe neviem kontrolovať vyhľadávanie jej spoločnosti, či rozhovorov s ňou. Je inteligentná, už by to mohla vycítiť. A viem, že v tomto je až moc skúsená, na také malé Dievčatko. Vždy vedela odhadnúť situáciu dopredu. Niekedy mám pocit, že je Bosorka. A možno aj je, keď mi tak počarovala.

"Ale bolo dobre. Úplne som vypla. A vôbec mi nevadí, že som úplne zničená. Mohol si tam zostať."

"Vieš, že som vedel, že mi toto povieš? Že prídu výčitky."

"Boris, ale ja ti nič nevyčítam, len hovorím, že si tam mohol ostať. Veď sme tam boli kvôli nej a jeden večer v roku sme mohli vydržať do rána. Ale rešpektujem tvoje rozhodnutie. Veď ty si aj tak vždy spravíš ako chceš ty." Zachichotala sa zase.

"Ale to vôbec Lucka nebolo o tomto."

"Ja viem, iba do teba troška rýpem."

"Išiel som s Mafiou na prechádzku. Dnes nepracuj prosím ťa a oddýchni si. Ja... Ja idem dnes s kamošmi na nejakú večeru a len chcem, aby si vedela, že ti nebudem môcť odpísať na maily." Nesmelo koktal do telefónu.

"Boris, ale veď to je úplne v poriadku. Ja som už niečo robila a nemáme nič také súrne. A inak som ti poslala aj fotky zo včera."

"Fakt?"

"Fakt!"

"Tak ja len tak, že ti nebudem dnes písať. A ráno pôjdem na tenis a potom by som chcel zobrať deti do kina. Len neviem kedy dávajú tú novú rozprávku."

"Pozriem ti?"

"Nie, nemusíš. Nechaj tak."

"A prečo akože nemôžem?"

"A máš zapnutý počítač?"

"Boris, veď ti hovorím, že som niečo robila. Už pozerám. Zatiaľ mi niečo hovor."

"Chcel som ti ešte poďakovať ako si mi s tým všetkým pomohla a že večer bolo veľmi dobre."

Telefonát trval asi 20 minút. Jeho hlas Luciu obkľúčil na jej posteli. Každé jeho slovo cítila na rukách, chrbte, krku, perách. Mal silný a zároveň pokojný hlas. Najmä dnes, keď bola fyzicky vyčerpaná, ale psychicky postavená na nohách mal na ňu jeho hlas akýsi blahodárny účinok. Rozlúčili sa, že si napíšu v nedeľu, samozrejme iba keby bolo niečo súrne. Akože pracovné. Obom už vo chvíli, kedy to vyslovili bolo jasné, že to NIEČO SÚRNE pracovné sa vždy nájde. Ak budú chcieť. A oni chceli. Silno a obom to pripadalo už strašne silné.

Lucia vyletela z izby a všetky svoje pocity hneď po telefonáte vyrozprávala Zuzke. Mala pre to pochopenie, ale hneď jej povedala:

"Ser na to, nemysli teraz na neho. Presne toto chcel. Aby ti zavolal a ty si na neho myslela. A najlepšie celý víkend."

Lucia tomu neverila. Boris taký nie je. Proste cítila, že ju potreboval počuť. Bojoval sám so sebou, tak ako ona s už pomaly vytočeným telefónnym číslom, alebo rozpísanou smskou a proste boj s rozumom prehral. Vyhralo srdce a zavolal. Počas zvonenia si naformuloval aspoň pár úvodných viet. Nech nevyzerá úplne ako Pako. Tak isto si teraz pripadala Lucia. Sedela na gauči, rozmýšľala nad každou vetou toho telefonátu a po 15 minútach sa zmohla na smsku, ktorú si asi 500 krát za tých 15 minút zakázala poslať:

"Ale bolo dobre. Už sme to potrebovali. Myslím, že nás to zase trocha pozitívne nakoplo. Pekný víkend a oddychuj. Lucka."

Presne takých istých 15 minút trvalo Borisovi odpísať len jednoduché:
"Aj ty Lucka a pekný deň."

Vedela, že bojoval tých 15 minút tak ako ona. Či napísať, keď už volal a najmä čo.
Lucia sa pousmiala a odložila telefóny a išla si napustiť horúcu vaňu.

***

Aj tak sa niečo v Borisovi zmenilo. Po tom ako vedel, že je Lucia zase s Filipom. Nebolo podstatné ako sú zase spolu, podstatné bolo, že sú spolu. Každým dňom sa menil. Vedela, že si na nej určité veci vybíjal a telefonátom začal chýbať cit, ktorý tam dovtedy bol. Cítila akýsi chlad. Nie v pravom zmysle slova, ale cítila ako keby bola medzi nimi lávka a každý z nich sa dostal len do polovičky a oni nevedeli ako prejsť ďalej. Na druhý breh...

***

Ďalšiu sobotu prvý krát tak poriadne snežilo. Ako by povedal Maťo. Bolo to ako v ruskej rozprávke, alebo lepšie povedané v rumunskom filme. Lucia jazdila 40tkou s Katkou po Bratislave. Nemali cieľ. Pôvodne išli do Gayparku na kávu, ale keď videli tých šialencov naháňajúcich sa za darčekmi pre prababky a sesternice z 83 kolena tak si to rýchlo rozmysleli.

"A že kríza. Jebem na to Brácho."

"Brácho sa upokoj, nemala by si sa takto vyjadrovať. Ako budúca krstná mať tvojich trojičiek na teba apelujem."

"Brácho ty sa upokoj."

"Oka. Takže kam?" Opýtala sa Lucia Katky s pohľadom upretým von oknom.

"Ja ti neviem."

"Tesco Petržalka a káva tam?"

"Jaj akože na ktorú riť sme sa vyobliekali a vymaľovali ako štetky?"

"No to ti neviem, ale dnes mám brutálne chute."

"A Filip čo?"

"Ako čo?"

"No však keď máš chute. Však ste zase spolu. Či ako?"

"No sme, ale boli sme spolu naposledy pred týždňom a potom mi napísal, že sa vidíme v nedeľu. Chápeš? Lebo ja nie. Aj keď Kati ja fakt neviem či my máme nejaký akože návratový vzťah teraz. Ja vlastne neviem definovať čo to je. Ale keď to je, tak to cítim silno.":)

"Jasné Brácho. Silno a hlavne v sebe."

"Inak vieš čo mi Filip povedal?"

"No daj."

"Že som Hovädo."

"Čo? A to ako myslel?"

"No, že som niekedy horšia s prejavovaním citov ako chlap."

"Nech sa nečuduje, keď ti už toľko krát podkopal nohy. A nielen on."

"Ja len, že ja to viem, ale vieš čo je dobré?"

"Čo?"

"Že sa za to vôbec nehanbím."

"Veď ani ja."

"My dve sme sa hľadali."

"Alebo sme sa tak vypracovali vďaka všetkým Chrapúňom na svete."

"Jasné naše motto bude: Chrapúni celého sveta spojte sa."

"Počuj inak mi už asi 2 mesiace v kuse vypisuje ten Tomáš. Vieš, ten prachatý spolužiak a akože vyzerá dobre, ale to je že pomoc. Stále ma volá k sebe do sauny a bazénu a ... myslíš, že by som mala ísť?"

"Ježiš ty čo riešiš? Však si uži s chlapcom. Bohatý je, poriadne ti naloží a budeš spokojná. A vidíš aký je z teba hotový. Akože celý deň vypisovať? By som sa na to mohla. Teda na teba by som sa mohla, keby nereaguješ."

"No, v podstate máš pravdu, však mi takto vypisuje už 2 mesiace deň noc."

"A to ste si spolu ešte nedali?"

"No, nie."

"Lucia, keby ťa nepoznám, tak ti to aj zožeriem."

"Ale fakt nie."

"Ty si chorá? Alebo čo?"

"Ty si Krava. Ja nechrápem s každým Sedlákom na počkanie, lebo jemu zrovna teraz stojí."

"Jasné, že nie. Ty si vyberáš a vždy tú najlepšiu akosť a vždy ty rozhodneš, ktorý ťa môže dostať, ale v tomto prípade nechápem teda na čo ešte čakáš. Pokiaľ viem hovorila si, že je šupa, zazobaný, s vlastným domom, autom a riadne drzý. To máš predsa rada."

"Ježiš Kati, to je len také naťahovanie. Ja by som to nemohla spraviť."

"A vysvetlíš mi kvôli čomu by si nemohla?"

"Kvôli Filipovi a Borisovi. Ja by som sa cítila ako taká Špina čo ich podvádza."

"Ty sa počúvaš Brácho? Akože by si ICH podvádzala?"

"Stačí, že mám bordel v hlave z nich dvoch. Nemusí sa tam pchať niekto tretí, či?"

"Do hlavy sa ti nemusí pchať. Hlavne, že sa ti dostane medzi nohy."

"Počuj vo štvrtok, keď som išla na poradu, tak som dostala v buse takú chuť na sex, že som myslela, že umriem. Potom vystúpim z busu, predo mnou Boris, voňal sebou, myslela som, že na neho vyskočím obkročmo a hneď sa na neho napichnem. Už to začína byť so mnou zlé."

"Tak potom čo riešiš? Kašli na lásku. Vždy keď si na ňu verila si padla na hubu. Just rilex."

"Asi máš pravdu."...

Dvanásty...

Prišlo to ako blesk z čistého neba. Ich obľúbená šéfka sa rozhodla odísť. Povedala im to v polke meetingu a prezentovania predajných výsledkov, myslela, že to nespozorujú a bude to pre ňu ľahšie, ale Lucii zabehlo, Boris nebol až tak prekvapený ako sa hral a Lucia bola v tej chvíli hrozne nahnevaná. Len nevedela či viac na Janku, ktorá odchádzala, alebo na Borisa, že to vedel a nepovedal jej to. Pritom vedel ako má Janku rada. Janka bola síce člen predstavenstva, ale nikdy nie ten škrobený panáčik, ktorý o vedení ľudí čítal len v knihách. Bola milá, fér, vedela ľudí ťahať, motivovať a zachovať si ľudský prístup. A dokonca s ňou bola hrozná sranda. Mali s Luciou podobný humor, taký ten sarkastický. Pre Luciu to bol po Borisovi ďalší dôležitý človek. A vtedy, na tom meetingu si ani neuvedomila ako veľmi bude Janka dôležitá.

***

Janka ich mala všetkých hrozne rada, ale vedela, že to musí spraviť. V podstate ich firmu brala ako niečo iné, niečo čomu sa doteraz nevenovala. Ako výzvu upraviť myslenie týchto ľudí. Že nie je všetko len o štruktúrach a pravidlách. Bola v podstate REBEL. Ako Lucia. Pre ich rebelantstvo mali občas problém ustáť škrobených ľudí, ale mali dar. Dar pôsobiť na ľudí pozitívne, ukľudniť ich a získať si ich dôveru. A ešte jeden, a asi ten najpodstatnejší. Povzniesť sa nad prekážkami. Preto išla do nového projektu bezhlavo. Čakala ju veľká výzva - vytvoriť nový rebelantský brand.

***

Jej rozlúčková party bola tou najlepšou party v tomto roku. Je síce zaujímavé, že bola v podstate smutnou udalosťou a dôkazom toho, že ich naozaj opúšťa, ale ľudí viac scelila. Scelila celý tím. A to vedela iba Janka. Boris sedel na druhom konci stola a stále Luciu sledoval ako lev svoju obeť. Lucia sedela pri Eme. Už ani nevie prečo, ale volala ju Srna. Asi kvôli jej plachému pohľadu. V poslednej dobe mali k sebe blízko. Obe boli z iného cesta, ale zistili že aj napriek tomu majú toho veľa spoločného. Srna bola skôr tá rozumnejšia a Lucia aj keď sa tak nezdala skôr tá pojašenejšia, čo ľudí dokázala svojou spontánnosťou prekvapiť. Niekedy sa Srnke hanbila niektoré veci povedať, ale po čase zistila, že Srnka ustojí všetko. Všetky jej excesy. Nikdy ju nesúdila. Dokonca Luciu prekvapila jej nekonečným pochopením. A toho musela mať občas pri Lucii hrozne veľa. Takže spoločných prvkov sa pár našlo. Minimálne každá mala toho svojho Filipa. Ten jej bol tiež na jednu kapitolu. Teda minimálne na jednu. Srna a Lucia sa v tej večer rozhodli zabaviť do konca ich myšlienkových pochodov, ktoré patrili Filipom a Borisovi. A aj sa im to podarilo. Keď im ochutnávka dobrých bielych vín stúpla do hlavy, tak sa fotili o sto tristo a fotky sa rozhodli si hneď mobilovo vymieňať. Stačilo si zapnúť "modrý zub" a už to letelo. Lucii jej "modrý zub"vypísal 2 mená Srnka a Boris. Zdvihla pohľad na koniec stola, kde Boris sledoval jej dych a akože ledabolo sa rozprával s ostatnými. Nevie čo ju posmelilo, či nekonečne nazbieraná odvaha, alebo ten kvalitný Devín, ktorý jej pomiatol zmysly a zobral posledné štipky zdravého rozumu a zábran, ale fotka putovala na "modrý zub" Borisa. Nie náhodou. Cielene. Pre zmenu sledovala Lucia Borisove oči. Mobil mu zasvietil. Nečakal v túto hodinu smsku. Otvoril ju a z mobilu naňho pozerali Luciine oči a ten jej šibalský úsmev. Už zase ho obkľúčila. Bola všade naokolo neho. Zdvihol zrak smerom k reálnej Lucke na konci stola a venoval jej ten najširší úsmev aký mal v zálohe.

Píp. Luciin telefón ohlásil prichádzajúcu smsku.

"Hmm. Pekné. To si ani nezaslúžim.:)"

Bohužiaľ Lucia v tom momente našla zase všetky svoje zábrany, alebo to bolo možno tým, že ju zase odzbrojil a zvyšok večera ostala pri pohľadoch v kombinácii s tými strašne zvláštnymi brušnými pocitmi. To by nebola Lucia keby sa jej na party nevenoval aj nejaký iný chlap. Nevie ako to robila, ale vždy k sebe niekoho pritiahla. Niekedy chcene a niekedy nechceme. Ale na druhej strane, ona vždy vedela ako na ľudí a špecifickou kategóriou boli chlapi. Občas bola malé, milé, plaché dievčatko, občas šelma a občas lovec. Huntera v sebe mala asi najradšej, takého čo uprene sledoval a potom zaútočil a korisť padla do pasce v podstate sama. V ten večer sa Borisovi jej nápadník nepáčil. Nepáčilo sa mu, že mu jeho Lucka venuje pozornosť a ona to pritom robila cielene. Bola Hunter. Nie však na toho neznámeho, ale na Borisa. O dvanástej sa zdvihol a vytiahol ju na cigu.

"Vidím, že sa dobre bavíš."

"Veď aj ty, nie?"

"Nie."

"Prečo?"

"Lebo."

"Boris, čo ti je? Spravila som ti niečo?"

"Nie, som unavený a pôjdem domov. Aj tak tu máš nápadníka, čo sa o teba postará."

Prečo majú chlapi ten zvláštny dar veci zaobaliť, len aby nebolo vidieť ich pocity? Najskôr taká tá omáčka naokolo ako je unavený a nakoniec sa dostane ku kameňu úrazu.

Lucia sa nad tým pousmiala.

"Boris, nechoď. Mne je s tebou dobre."

"Hej? Celý večer sa bavíš s niekým iným a ešte aj ten Don Chuan ťa obletuje."

"Hej. Ale prehovárať ťa nebudem."

"Ok."

Tak nejako dopadla tá ich ciga. Potom okolo nej chodil ešte tak hodinu ofučane, keď sa vzápätí pobalil a prišiel sa s ňou rozlúčiť. Ak sa to dalo nazvať rozlúčením.

"Idem."

"Neostaneš tu do rána? Spať máš kde." Narážala Lucia na ponuku, ktorú mu dala. Že ak chce môže prespať u nej. Že sa síce potlačia, ale to prežije. Úsmev ho prezradil. Prezradil, že sa mu táto ponuka páčila. Lucia to brala ako tichý súhlas.

"Nie. Máš tu iných kamarátov. Pekne sa bav. Ja tu nebudem zavadzať."

V podstate Lucia tento rozhovor aj chápala, ale keď pridala jej rozum viac ho nechápala. Nič medzi nimi nebolo a toho zaváňalo "partnerskou" hádkou.

"Boris, prosím ostaň" povedala Lucia s plachým a pokoreným pohľadom.

"Nie, Lucka idem, pekne sa zabav a potom mi daj vedieť, že si prišla domov v poriadku." K tomu jej pricapil bozk na líce a stratil sa v nočnej Bratislave.

Lucia a Srna skončili o 6tej ráno. Smsku neposlala. Trucovala.

***

Po tej rozlúčkovej party bola Lucia dosť unavená. Ale úplne reštartovaná. Srnka mala pocit, že spať 3 hodiny pre krásu im úplne stačí a hneď ráno ju buntošila. Srna nikdy nevedela ráno dlho spať. Na to bohužiaľ Lucia prišla neskôr. V tomto boli teda úplne odlišné. Ale ich symbiózou si zvykli aj na tento ich malý rozdiel.

"Lucka ja pôjdem. Poď ma odkopnúť."

"Porazí ma z teba. Bože Srnka, ja som rozbitá ako cigánska hračka."

"Ježiš, ja vôbec." Prekypovala optimizmom a prívalom pozitívnej energie Srnka...

Jedenásty...

"Panebože už je skoro desať. Lucia dýchaj, dýchaj. Na čo som mu ja Krava písala? No povedz hlava tupá načo ti je toto treba?"
Ešte aj Boris...
Bolo asi pol ôsmej, keď jej volal. Aký mala deň, či si oddýchla...Lucia to cítila ako krivdu - on ju až do pol ôsmej nepotreboval počuť.
"Ahoj Lucka. Čo robíš? Ja som išiel s Mafiou von, tak že ti zavolám. Dnes to bolo celkom oka. Ani som ťa neotravoval. Tak verím, že si plná síl na zajtra. Kniha kúpená?"
"Bŕŕŕŕŕ Boris. Ty si čo na mňa spustil?"
"Tak úplne mi stačí ak mi odpovieš pomaličky a postupne."
"Bolo celkom dobre, knihu sme kúpili", odpovedala Lucia neskrývajúc zastretý a viac menej unavený hlas.
"Lucka, prečo si myslím, že ťa niečo trápi?"
"Nooo, lebo ma asi zo všetkých teraz poznáš najlepšie."
"Tak šup."
"Čo šup?"
"Že chcem počuť tvoje úprimne. A hneď!"
"Ale Boris to je kravina, nechcem ťa s tým zaťažovať."
"Hovorím mongolsky Lucia? Čo sa deje?"
"Dobre, ale zdrž sa všetkých komentárov."
"Ok. Takže?"
"Písal mi dnes Filip."
Na druhom konci telefónu ostalo zaskočené ticho.
"Boris? Si tam?"
"Hej som tu, len rozmýšľam čo tomu kreténovi spravím aby ti dal konečne pokoj. Vieš, že sa rád o teba starám, ale naozaj si nechcem s tebou prežiť to čo bolo v máji. Nevládal som sa na teba pozerať. Chodila si ako telo bez duše. Oči ti vôbec neiskrili, bola si bledšia než kedykoľvek predtým a tvoje pery nevideli úsmev a ani sa mi nedarilo ho navodiť. Jediné čo som vtedy mohol bolo byť s tebou, robiť zo seba občas Šaška, plánovať ti prácu tak aby ťa nezničila, ale aj tak aby ťa bavila, aby si mala prečo v tú chvíľu žiť. Bál som sa vtedy o teba."
"Ja viem." Povedala Lucia tak ticho ako sa len dalo.
"A?"
"Čo a?"
"Nič viac mi na to nepovieš? Čo vlastne od teba chcel?"
"Chce sa stretnúť."
"A? Počkaj nehovor mi, že sa s ním ideš stretnúť. Lucka to fakt nemyslíš vážne?"
"Ja každému odpustím, aj to najväčšie bahno, do ktorého ma dostane. Nehovorím, že s ním idem niečo riešiť, ale ja to proste potrebujem uzavrieť."
"Uzavrieť? Lucia tebe nestačil ten jeho záver? Kedy si prišla domov, nemala v byte žiadne jeho veci a týždeň si nevedela čo sa stalo? Čo ti ide teraz akože povedať? Prepáč? Prepáč, že som sa na teba vysral, nechal ťa samú, bolo mi jedno že si odpadla a skončila na JISke? Hlavne, že si vyriešila za mňa byt, že si sa starala o moje deti, keď som sa zbalil a išiel si vypnúť hlavu."
"Boris, nepridávaj mi prosím."
"Ako chceš Lucia, ale v tomto ja mám jasno a môj názor poznáš. Dávaj si prosím ťa pozor ak s ním pôjdeš a môžeš mi hocikedy zavolať."
"Boris?"
"Prosím?"
"Ty sa teraz na mňa hneváš?"
"Lucia, čo ti mám na toto povedať? Mám ťa rád a trápi ma keď ideš spraviť osudovú chybu."
"Ako rád?"
Ticho.
"Ja viem Lucia, že nájsť chlapa, ktorý by mal takú charizmu ako ja dá zabrať, ale na Filipa už zabudni." Snažil sa odľahčiť tému na koniec telefonátu Boris. Nepomohlo.
Hneď ako Lucia zložila utekala do sprchy a potom začala stresovať. V bruchu cítila to čo nechcela cítiť. Boris sa ešte dlho prechádzal potichu s Mafiou. V hlave mal zmätok. "Prečo to robí?..."
Desať. Už skončil. Za pol hodinu je tu.
Vedela, že vyzerá dobre, ale žalúdok mala v krku a myslela, že sa pozvracia a vedela, že to jej teda na kráse nepridá.
Pol jedenástej.
Smska.
Filip:
"Som dole."
Obula sa a zviezla sa dole výťahom, žalúdok jej každým poschodím neklesal naspäť, ale cítila ho ešte viac v krku.
Lucia len dýchaj, dýchaj, zhlboka. Pusti nosom do pľúc vzduch a potom pomaličky perami vydýchni. Bude to dobré. Len buď silná, nekompromisná a tvrdá ako on.
Sadla si k nemu do auta. Pršalo. Od vchodu stihla zmoknúť, ale len tak ako vždy v každom romantickom filme zmoknú hlavné hrdinky a vždy im to pridá na kráse. V aute sa rozliehala jeho vôňa.
Jej telo začalo blázniť, každá bunka cítila tú vôňu a cítila sa ako keď niekomu abstinujúcemu dajú po dlhom čase jeho drogu. V celom tele prebiehali explózie zvláštneho šťastia, ale Lucia sa snažila zachovať pokoj a tváriť sa vyrovnane.
"Ahoj."
"Ahoj Bubátko. Si krásna."
Toto sa nesmie - nesmie jej takto hovoriť, vie, že ona to nezvládne. Nezvládne byť tvrdá, nekompromisná a silná.
Vie byť taká. Ale nevie byť taká na neho.
"Kam ideme?" Opýtala sa Lucia chladno.
"Neviem Bubátko. Na čaj? Aby si mi neochorela."
"Toto čo je? To čo skúša?" Vyskakovali Lucii v hlave chybové hlášky.
"Ok. Tak potom choď na koniec tejto ulice, máme tam celkom normálny podnik."
"Dobre."
Potom ostal ticho. Vedel, že na Luciu platí jeho ticho. On vedel všetko. Všetko čo na ňu platí. Mal ju prečítanú asi ako nikto. Alebo to bolo tým, že na ňu platilo všetko čo sa točilo okolo jeho. Jeho ústa, vôňa, ticho.
Lucia skákala pohľadom po všetkom čo jej v súvislosti s ním chýbalo. Našťastie neskorá jeseň priniesla tmavšie noci a v aute nebolo toho veľa vidieť. Do očí sa jej odrážalo len svetlo z CD prehrávača kde práve hrala ÚPLNOU NÁHODOU (tou Filipovou náhodou) ich pesnička.
Čaj vypili rýchlo. Tak rýchlo ako sa spustili jeho ospravedlnenia, vyznania o nekonečnej láske jeho života, o osudových chybách, pritiahnutia sa k nej, kradnutia bozkov, jej bránenie...Ale len chvíľkové.
Vo výťahu si ju pritiahol na svoje telo. Cítila srdce. Nevedela či to trieska tak splašene to jej, alebo jeho. Cítila však úplne presne jeho vzrušenie v rozkroku. Cítila vôňu jeho pokožky. Jeho pery na sebe. V byte nestihla vydať ani hlásku. Hneď ako sa zabuchli dvere, mala už ruky hore a košeľu jej preťahoval cez hlavu. Sukňa sa skĺzla ešte rýchlejšie k zemi. Ona tiež zaujala pozíciu kedy prioritnou úlohou bolo vyzliecť ho za sprevádzania neustáleho šialeného bozkávania asi každého kúsku, ktorý jej chýbal. Oprel ju o okno a poriadne ju pretiahol. Žiadne romantické milovanie. Lucia bola v tomto prasa. Možno aj preto, že to bolo jej čínske znamenie. V ten večer sa nechala pretiahnuť asi 5 krát. Raz šialeno, raz nenásytne, raz pomalšie, raz zaľúbeno a raz s tým najväčším citom, ktorý obaja v sebe našli. S tým čo ich spájal.

Desiaty...

Víkend Lucia strávila v mikro kómach. Hovorila tak času strávenému pri dobrej knihe, teplom čaji, vypnutom mobile (veď kto by jej aj volal) a pod perinou. Z hodiny na hodinu si dopriala šlofíka a potom sa tento rituál zopakoval zase. Bola cez víkend doma sama. Zuzky išli domov. Aj ona bola chvíľu u rodičov, ale jej vnútro kričalo po oddychu. Ako keby sa niečo zmení, keď vypne telo. Nezmenilo sa nič. V hlave jej ostal taký istý zmätok ako keď začala oddychovať. V nedeľu večer začala mať v podbrušku také tie čudné pocity. Ešte pred mesiacom sa snažila tieto pocity Linde znepríjemniť jej výkladom. A to, že nie motýliky určite Linde lietajú v podbrušku, aby si nemyslela. Že to sú zblúdilé mole, čo vidia záblesk svetla. Lucia vtedy degradovala lásku na posledný stupienok akéhosi pomysleného rebríčka. A nemala dôvod urobiť inak. Veď stratila Filipa, po 6 rokoch ostala prázdna ako fľaša od Coca Coly nadránom po dobrom žúre.
"Zuzík čo si zajtra oblečiem?"
"Neviem Zlatík."
"Myslíš, že si môžem dať túto sukňu a blúzku?"
"Lucka ty si môžeš dať hocičo, aj tak TO vyžaruješ."
"Čo? Teraz nechápem."
"TO. Viem, že vieš čo myslím. A myslím to v dobrom."
Lucia vedela, že Zuzka to naozaj nemyslí inak ako v dobrom. V podstate Zuzka bola prototyp dobroprajného dievčatka. Mala ju rada.
***
Pondelok. Nevedela spať. Boris si ju celý deň vychutnával. Tykal jej jedna radosť a ona sa horibilne snažila používať všetky výrazy, len aby nemusela použiť tvar tykania, alebo vykania. Evidentne Lucia bola jediná čo s tým všetkým mala problém.
Večerné maily to len potvrdili. To bolo samé počkaj na mňa, sprav toto a dík za toto. Asi po 10 neutrálnych mailoch z jej strany to nevydržala.
"Boris ešte jedna vec. Chcela som ešte jednu vec, ale nejako nebol priestor. Úprimne?"
Odpoveď prišla obratom.
"Tak ako vždy."
"Čo ako vždy?"
"Ako vždy úprimne." Nasledovala mailová komunikácia.
"Jaaj. Sorry, ale to tykanie mi nie a nie prísť, ale to ste/si si už určite všimol."
"To je v poho. Aj ja si dávam pozor aby som ti nevykal. Neboj zvykneš si."
Úplne ju odzbrojil, tak ako už dlho žiaden chlap nie. Sedela na posteli a mala na tvári taký ten priblblý výraz.
Po asi 5 minútach predýchavania sa zmohla na:
"Nemyslím, že s tým máš až taký problém. Určite to tak nevyzerá. No nič. Len som chcela povedať, že mi to nejde pod jazyk tykať ti. Proste neviem a hotovo. "
Prišla ďalšia rana.
"Pre mňa je dôležité to ako si vychádzame bez ohľadu na to či si tykáme, alebo vykáme. A chcem aby to tak zostalo."
"Budem sa snažiť zvyknúť na novú situáciu - mám na to dobrú novú knihu - požičiam", narážala Lucia na motivačnú knihu, ktorú jej venoval na porade, na ktorej ju načertil, odzbrojil, dostal, zničil...
"A aj ja som rada, že ťa mám." Dokončila Lucia.
Prišiel jej len klasický starostlivý mail - "A teraz vypnúť ntb a spať. Dobrú noc."
"Ešte nie. Ešte píšem. Dobrú noc tebe."
Keby si tak vedel Boris čo vlastne píšem pomyslela si Lucia.
Na počítači jej zablikal hovor cez skype. Volalo Klokanovo. Všetko by bolo inak keby Tibor nebol tak ďaleko a keby nemal tie svoje utkvelé predstavy o najlepšom živote v Austrálii pri klokanoch.
Nechcel sa jej vrátiť.
Spočiatku riešili nejaké technické problémy s hlasitosťou.
"Ja ťa naozaj nepočujem."
"Trdelko ja ťa počujem až moc. A neťukaj mi do tej klávesnice tak silno."
"Nič. Stále nič. Stále Bibka nepočujem."
"To si musíš dať kábliky do tej správnej dierky."
"Tibor ja viem ako si mám zapojiť sluchátka, ale proste ťa nepočujem."
"Trdelko malé."
"Čo je? Ja ťa fakt nepočujem. No nič posledná šanca. Počkaj."
Lucia odskúšala cez sluchátka jej obľúbenú pesničku a nič. Chyba nebola v prijímači, ale v nej.
"Aloha. Už ťa budem počuť. Mala som vypnutý zvuk."
"Ty si naozaj moje Trdelko."
"Chýbal si mi..."
"Aj ty mne..."
Rozhovor sa potom už len niesol nocou. A Lucia zabúdala na všetko čo ju trápilo. Aj na všetko čo sa týkalo Borisa. Tibor bol pre ňu liek. Keby to ten hore zariadil troška inak, aby veci neboli tak ako sú a aby boli jasnejšie, jednoduchšie, schodnejšie... Inak by mohol svet vyzerať. Rozprávali a bláznili sa do tretej jej rána.
***
Nasledujúce obdobie bolo pracovne nabité. Lucia žila prácou, projektom, Borisom. Boris si ju stále vychutnával a ona sa do toho ponárala čoraz viac a viac. Situácií kedy stála nad ním, on bol opretý o stôl a ona pozerala do jeho strapatých vlasov a mala chuť na neho skočiť nebolo málo. Všetko čo robila sa točilo okolo neho. Úplne ju to pohltilo. Celé.
"Boris na utorok si potrebujem zobrať dovolenku."
"Ako?" Skoro mu zabehlo keď na neho vyrukovala s dovolenkou. Veď ona si dovolenku nikdy nebrala. Prečo chce teraz dovolenku?
"No, že si potrebujem zobrať v utorok dovolenku. Tak ako? Môžem?"
"Veď si zober home office a keď bude niečo treba spravíš z domu."
"Ale Boris ja budem úplne mimo, takže si chcem zobrať dovolenku."
"Oka, nemám s tým problém." A v tej chvíli vedel, že v utorok jej nebude môcť písať, volať jej, vidieť ju...
"Decká zajtra si beriem dovolenku." Hlesla Lucia do kanclu.
"A čo sa deje?" spýtal sa Maťo.
"Nič. Čo by sa malo? Len si proste potrebujem oddýchnuť a otec chcel kúpiť v predvianočnom zhone bráškovi nejakú knihu, či čo."
"Jáááj, ty sa máš. Ale ako ťa poznám budeš robiť ako šibnutá aj z domu."
"Tak to teda nie. Túto dovolenku určite nie."
***
Ráno sa zobudila pomerne skoro na to, že nemusela vstávať na office. Vybrala sa za otcom, aby obehli všetky kníhkupectvá v Bratislave. Voľba padla na ich obľúbené, odskúšané na Obchodnej. Lucia rovno zatrielila k anglickým slovníkom. Také bolo zadanie - Cambrige slovník. Ani nie o 5 minút ho držala v ruke a prezerala ho či spĺňa všetky zadané kritériá. Otec pri nej postával a čakal.
"Myslím, že bude dobrý. Aj keď chcel tento. Podľa mňa tento Cambrige je dobrý. Bude sa mu páčiť. Uvidíš."
No veď Lucka ako vyberieš tak bude. Vieš, že ja na tie jazyky už proste nemám bunky."
"Ja viem Apuci a preto som tu s tebou. Oka, knihu máme. Dáme kávu? Cigu?"
"Ešte som chcel tebe nejakú vybrať. Teda som chcel, aby si si nejakú peknú vybrala."
Začal sa prechádzať pomedzi regále kníhkupectva, keď Lucii zapípala smska.
Jej, Boris to bezo mňa nevydržal a určite mi niečo píše. Niečo čo je strašne súrne a dôležité a ona to musí hneď teraz vybaviť, zachrániť, pomôcť mu.
Vybrala z vrecka telefón, stlačila tlačítko na otvorenie novej správy a ...
Nechápavo civela na displej toho debilného telefónu.
Filip:
"Ahoj. To s tým telefónom si mohla aj inak vymyslieť."
Civela na telefón a na striedačku na otca a nevedela sa vykoktať.
Otec vždy vedel ak sa niečo dialo, takže bolo zbytočné hrať herečku. U nich doma to mali tak podelené. Lucia bola po otcovi a otcova a Jakub bol po mame a hlavne mamin. Lucia spočiatku bojovala o maminu priazeň, ale potom pochopila, že nikdy sa nemôže dostať pred Jakuba. Ale Jakubovi nič nevyčítala. Milovala ho ako brata. Ako veľkého brata, ktorý ju dokázal ochrániť, zastať si ju, ale ju aj poriadne nasrať. Najmä svojou nesamostatnosťou.
"Čo sa deje? Kto ti píše? Veď máš dovolenku."
"Filip, Apuci."
"Filip?"
"Hej dobre si počul, Filip."
"A čo píše?"
"Neviem, nechápem tomu. Ako keby tá smska ani nepatrila mne. Ale niekomu inému. Ako keby sa pomýlil."
"A ty si s ním píšeš? Po tom všetkom čo ti spravil? Ako ti ublížil?" pozeral na ňu otec podozrievavo.
"Nie, oco. Toto je prvá smska od rozchodu."
"Aha, tak asi sa len pomýlil."
Oco vždy vedel zachrániť situáciu a zachovať rozvahu a pokoj. Ale Lucia vedela, že vo Filipovom prípade slovo POMÝLIL neexistuje. Proste keď si Filip v hlave vo svojom slovníku nalistuje význam slova POMÝLIL a IBA AKOŽE NÁHODOU tak tam nájde: Druh hry, ktorý mám obľúbený s Luciou na to, aby som si ju k svojej osobe ešte viac pripútal. A to, že sa tieto slová nachádzajú hneď za slovom chrapúňstvo (cháp ako prejav svojich citov Lucii, ale iba do takej miery a času aký vyhovuje iba mne) nie je vôbec náhodou.
Otec sa začal zase akože ledabolo obzerať po regáloch s knihami a na Luciu sa otočil iba vo chvíli, keď už formuloval už vyslovenú otázku:
"Lucka, tak akú knihu ti to kúpime?"
"Apuci vieš, že mám knihy strašne rada a že za iných okolností by som ich vyberala tu aj 5 hodín, ale dnes tú knihu pre mňa odložíme."
"Dobre? Poď zaplatíme tú Jakubovu knihu a ..."
"Káva, ciga?" pochopil otec.
"Asi tak."
Zatiaľ čo otec platil Jakubovu knihu, Lucia previnilo rýchlo naťukala odpoveď Filipovi:
"Filip naozaj nerozumiem tej smske. Ak teda vôbec patrila mne. Lucia."
Odpoveď prišla obratom.
"Patrila. Že ti píšem ako debil na Orange a to číslo nefunguje."
"Áno, zrušila som ho. Mám už len svoj T-Mobile a služobný."
"Pozri si gmail. Kde si?"
Toto je celý on preletelo jej hlavou. Neozve sa skoro pol roka a potom sa opýta ako keby sa včera videli naposledy, že kde si. Ešte jej chýbala jeho obligátna otázka Ako sa máš.
"Keď prídem domov, tak sa pozriem. Asi za hodinu."
"Na čieho boha som mu písala aj hodinu, čo jeho to má zaujímať?"
"Ďakujem, že si sa mi ozvala. Nie ironicky to teraz myslím. Čo budeš dnes robiť?"
A už je to tu. Tvárme sa, že je vlastne pol roka dozadu, on je na poobednej v práci a večer príde domov, hneď medzi dvermi jej vlepí pusu a opýta sa aký mala deň. Lucia si neodpustila ironickú otázku:
"Načo sa pýtaš?"
"Len tak. Nemôžem sa ťa opýtať čo máš v pláne?"
"Tak v tomto prípade nič. O hodinu budem doma a robiť nebudem nič. Len oddychovať."
"Rád by som ťa pozval von. Ale končím o 22hej. Môžem?"
"Všetko je možné."
"Tak mi napíš kam mám prísť pre teba."
"Ku mne do Petržalky."
"Keď tam budem, tak ti napíšem."
Celé to prebehlo strašne rýchlo. Otec stačil zaplatiť akurát tak Jakubovu knihu a premiestnili sa na kávu a cigu. Lucia však starostlivo odpisovala mimo otcovej pozornosti. Na čo by ho ešte viac strašila?...

Deviaty...

Lucia skackala po tých kopcoch ako srnka. Jej oblý zadok pevne obopínal tie obtiahnuté rifle. Boris naň kĺzal pohľadom často. Častejšie ako dokázal vo svojej mysli ovládať. V mysli však po ňom nekĺzal len pohľadom. V mysli ho držal pevne so svojimi rukami. Cítil ju pod rukami, cítil ju celú. Nespustil ju z dohľadu. Vždy keď sa nepozerala a venovala sa na striedačku nejakému inému kolegovi, či kolegyni, všímal si ju celú. Od hlavy až po päty. Jej vlasy sa na tom jesennom slnku leskli. A prižmurovala oči, čo sa mu v tom okamihu zdalo strašne milé. Mal sto chutí k nej priskočiť, podať jej ruku a dať jej svoje okuliare. A ona by mu venovala ten jej odzbrojujúci úsmev, ktorý momentálne cerila na všetkých ostatných.
"Dievčatko ty ani nevieš ako ťa majú všetci radi. Každý z nich si chce dnes ukradnúť trochu z tvojej pozornosti. Oni na tebe milujú tvoju bezprostrednosť, tak ako ja. Prečo sa venuješ všetkým a mne vôbec? Ešte si ma aj odmietla, keď som si ťa chcel ukradnúť ja."
Na druhej strane si Boris uvedomoval, že v poslednej dobe si Luciu kradne viac ako je prípustné. Cítil sa s ňou príjemne. Dobre sa mu s ňou rozprávalo a pôsobila na neho upokojujúco. Tak ako aj na ostatných. Dobre vedel prečo ju majú radi. A ona si to ani nevšimla. Jej skromnosť jej to ani nedovolila. Ona len každému načúvala, rozdávala úsmev a radila. Najkrajšie na tom bolo, že toto dievčatko bolo z nich najmladšie, ale radila omnoho fundovanejšie ako hocikto z nich, čo ich už život preskúšal. Tá hlávka si musela veľa prežiť.
"Aha, pozrite modlivka", výskala Lucka nad poľným chodníkom. Ostatné ženské osadenstvo výskalo, ale nie tak ako Lucka. Lucka výskala od prekvapenia a milo, tie ostatné od fóbie. Fóbie z malého lezúceho hmyzu.
"Čo vrieskate? Veď to je len modlivka. Aha, nič vám nespraví," povedala Lucia a už mala na rukách modlivku. Zvyšok osadenstva len vyľakano odskočil, keď im Lucia natiahla ruku aj s modlivkou, aby si ju pohľadkali.
"Bože, vy si vôbec nevážite prírodu. Kedy ste naposledy videli takúto krásnu zelenú modlivku? Ach jaj. Tak sa maj kamoška a pekný deň." Položila modlivku naspäť na zem, aby si mohla ďalej spokojne kráčať svojou cestou.
Boris schovával pod okuliarmi v očiach svoj úsmev. Kútiky mu bralo do úsmevu, ale zachoval si dekórum.
Lucia pozrela na Borisa, či si ju vôbec všíma a len videla, že nevenoval pozornosť ani jej, ani jej kamoške modlivke.
***
Kalvária bola krásna. Pohľad zhora vniesol Lucii do duše kúsok pokoja. Vietor jej vial vlasy, ktoré jej slnko nasvietilo v tom najkrajšom svetle. Nadýchla sa poriadne, vzduchom nechala naplniť pľúca a myšlienky vypustila na vrchu kalvárie do vzduchu spolu s hlbokým výdychom...Boris sa na ňu otočil. "Počul ich?"
***
Po večernej návšteve zámku sa pobrali všetci hladní ako vlci a s úsmevom ako kilo limetiek v MOJITE do penziónu. Každý sa tešil na večeru. Len čo otvorili bránu na tom meštianskom dome do nosov im vbehla vôňa grilovanej klobásy, mäsa a hríbov. Každý sa rýchlo ponáhľal k tanierom a bitka o jedlo sa mohla začať. Lucia vybehla po schodoch. Potrebovala sprchu. Dala si tenisky a pohodlné tričko, aby nevzbudzovala ruch a nepodporovala žiadne sexistické myšlienky. Vlasy si stiahla do copa, lebo rátala s tým, že asi o hodinu jej budú voňať ako grilovaná klobáska. Po sprche si otvorila na izbe biele a predtým než zišla dole si dala 2 deci na povzbudenie. Vonku bolo príjemne. Sedeli na laviciach, vôňa mäsa bola okolo nich, rozprávali si zážitky, príbehy a popíjalo sa. Lucia pokračovala v bielom. Nerada miešala. Na Borisa mala dostatočný výhľad. Bože tie jeho oči. Striaslo ju. Videla, že chce niečo spraviť, povedať, cítila to. Vždy to cítila. O to viac v jeho prítomnosti.
Boris sa k nej nahol, do rúk jej natískal hruškovicu, na ktorú sa nemohla ani pozrieť. Od istého času nepila tvrdé. Skôr vedela oceniť dobré 2 deci kvalitného bieleho.
"Lucia potykáme si. Ja som Boris."
Vôbec jej nedal na výber, len jej to na tvrdo oznámil. Pred všetkými. V tom okamžiku sa na neho hrozne, ale hrozne nahnevala. Dobre vedel, ako všetci riešia ich tyko vykanie a že všetci striehnu ako "sup na svoju korisť" čo príde. Myslela, že si ju natoľko váži, aby jej to navrhol možno osamote a úprimne, keď bude ten správny čas. Čo bola ich obľúbená odpoveď keď sa jeden či druhý začali zapodievať náznakom tykania. Ale teraz tam sedela ako taký tĺk, v ruke držala hrušku a on jej tykal a ona si pripadala strašne hlúpo. A strašne ju mrzelo, že ju do takejto situácie dostal práve on. Tichým hlasom položila polo otázku, ktorá sa stratila v komentároch ostatných pristolových priateľov, kolegov, ktorí jeden cez druhého vykrikovali: "No konečne. To trvalo."
"Môžem byť sprostá Boris?"
To už Boris bozkal jej líca na znak potykania si a keď pocítila jeho pery na svojej pokožke, zastavil sa jej dych. Srdce, všetko. Tak len sedela ako taký ponížený, bezvýznamný človek a v duchu hovorila smerom k Borisovi: "Ešte neprišiel ten správny čas..."
Boris to zaklincoval keď v zápätí podával ruku novej kolegyni na marketingu, ktorá tu bola s topánkami asi tak mesiac a prehodili spolu možno 50 viet za celú jej doterajšiu kariéru s návrhom na tykanie. Iba jej ukázal, že v podstate nie je až taká dôležitá. Ona bola vo firme už viac ako pol roka a tému tykania neriešili prvý krát. Cítila sa ako úplný debil.
A vtedy prvý krát cítila, že jej ublížil. Ako človek. Že to nie je len o ochrane z jeho strany. Že nie je až taká výnimočná ako jej doteraz dával najavo.
Okrem toho ešte nahlas dodala k celej situácii:
"Ale ja Vám budem asi vykať ďalej."
To už nepočul, alebo nechcel počuť.
Nestotožnila sa s týmto tykaním...

Ôsmy...

"Už ste sa dohodli ako pôjdeme zajtra do tej Banskej Štiavnice?" strelila Lucia otázku do kancelárie. Mali ísť na celo firemný meeting, ale stále neboli podohadovaní na osadenstvo v autách. Ostalo to ako tichý výkrik do tmy, čo v podstate čakala. Pomedzi dvere sa ukázal Boris a len Lucii "zavelil" "Lucia porada, dole, 10 minút." V poslednej dobe mali takéto fajčiarske porady často. Nedá sa povedať, že by to Lucii nejako strašne vadilo. Skôr si to možno nechcela priznať, ale tešila sa na ne. Na druhej strane, počas posledných 2 týždňov, kedy sa to v Lucii zlomilo a celé to prepuklo boli takéto fajčiarske meetingy také skúpe na slovo.
Stáli tam a boli ticho. Obaja sa tvárili, že si vychutnávajú svoju cigaretu, ale obaja riešili svoje myšlienky.
"Bože toto je čistá tragédia Lucia, zaľúbiť sa do šéfa. Čistá tragédia. Ty si fakt totálna KRAVA."
"Dievčatko malé keby si ty vedela čo ja mám v hlave. Chcel by som vedieť či niečo cíti. Správam sa inak? Dúfam, že to necíti."
"Lucia ako idete zajtra?"
"No neviem, pravdu povediac som sa pred chvíľou snažila navrhnúť nejakú dohodu osadenstva do áut, ale veľký úspech som nezožala."
"Bol by som rád keby som Vás mohol zobrať. Prídete do Nitry, alebo ku mne a odtiaľ pôjdeme spolu."
"Ok, nemám s tým problém."
"Tak super."
O tom celom bola táto konkrétna porada.
***
"Linda, dnes ideme. Potrebujem ti niečo povedať."
"Niečo sa deje?"
"Ale nie, len som sa chcela z niečoho vykecať, len neviem či to pomôže. Už vyrážam, stretneme sa pri posilke. Deal?"
"Deal. Čau"
"Čaves. Hugo. Hugo Čaves."
"Koza."
Lucia kráčala do posilky svižným krokom a rozmýšľala ako viac menej realisticky zmýšľajúcej Linde povie, že sa asi zaľúbila do Borisa. Ona. Realista od narodenia. Boris. Ach, jaj. Prečo sa mi za posledné 2 týždne točí celý svet okolo neho? Hlava sa nejako čarovne nastavila na neho a nie a nie sa z toho modu vypnúť.
"Uf, dnes budem cvičiť ako divá." oznámila Lucia Linde, keď sa k nej približovala.
"No ja tomu až tak veľa nedám. Práve som si s masérom dohodla jednu úžasnú masáž po celom dni. Zoberie ma o siedmej, dovtedy cvičím. Potom sa stretneme o pol 8 v šatni a odchod."
"Oka, tak poďme."
"Čo si mi to vlastne chcela povedať?"
"Vieš čo? To je na dlho. A keby ti to poviem, tak mi povieš, že som Krava.
"No to teda nie. Poviem ti, že si Koza. A to ti hovorím aj tak."
"Vieš čo?"
"Neviem."
"No ono je to na dlho."
"Ježiš Lucia, ty si fakt Koza. Veď keď mi to nechceš povedať, tak mi to nehovor."
"Počuj. Jedla si?"
"Lucia!"
"Čo je? Veď sa len pýtam či si jedla."
"Na obed. Prečo zase? Na čínu dnes nejdeme, lebo potom zase nepôjdeme do posilky."
"Dobre, ja len, že som tomu dnes moc nedala. Ja si len kúpim tú dobrú šunkovú bagetu a po ceste do posilky si ju zjem. Dobre?"
"Porazí ma z teba. Fakt. Ale dobre."
"Dobrý deň. Jednu čiernu 1tku Vás poprosím."
"Páči sa. Ešte niečo to bude?"
"Nie." Odpovedala Lucia, ale Linda ju hneď doplnila.
"Viete čo?" Tuším si aj ja dám. Tak tú nivovú Vás poprosím."
Ani nie za 5 minút sedeli na lavičke medzi posilkou a bagetkou a tlačili do hlavy každá svoju bagetu. Ešte, že čiernu - tá je vraj zdravšia. Obom bolo jasné, že tie bagety so zdravím moc nemajú, ale keď boli také dobré...
"A už to prosím ťa vyklop."
"No..." koktala Lucia. "Vieš Linduš, ja som sa nejako zaľúbila."
"A to sa dá prosím ťa ako? Len tak nejako. A môžem hádať?"
"Skús."
"Šéfe?"
"To vieš ako?"
"Ježiš Lucia ty si fakt Koza. Veď ty nehovoríš o ničom inom len o robote a o ňom. Ja že akú novinku mi povieš. A ty toto. Poď už cvičiť a nemedituj."
Lucia chvíľu stála a nechápavo civela na Lindu. Až potom pochopila, že to vedeli všetci čo ju poznali, len jej to prišlo medzi poslednými. Možno kvôli tomu, že chvíľami si sama so sebou nerozumela.
Lucii pri cvičení v hlave behala len jediná otázka: "Ak to vedia ostatní, vie to aj on?"
***
Ráno jej zvonil budík tak nepríjemne o 5tej. Po 3 hodinách spánku to vôbec nebolo sympatické. Ale pozitívne bolo, že nešla do Nitry s Borisom, ale z Bratislavy. Celé to nejako vypálilo poobede kedy ju kolegyňa úpenlivo presviedčala, aby zmenila svoje rozhodnutie a išla s nimi. Uvoľnilo sa miesto v aute, lebo Michal ostal chorý, síce bol v práci, ale chorý. Nerobilo jej to problém. Nevedela nájsť Borisa, potom zistila, že má meeting, tak mu stručne ťukla do mailu:
"Nakoniec ma prehlasovali, uvoľnilo sa v aute miesto, tak pôjdem s nimi."
Na to jej prišla strohá odpoveď:
"Ok."
Vedela, že nespravila dobre, ale ...
***
"Baby Štiavnica takto ráno a pod hmlou je krásna, rozjímal sa kolega Peter, ktorý bol veľký nadšenec fotografie a pritom pobehoval po banskoštiavnickej lúke a cvakal asi všetko čo sa pohlo. Lucii prebehol hlavou obraz ako keď vypustíte Blaváka do prírody zo všetkých tých centier a la Gaypark. Lucia vedela oceniť čaro fotografie, ale chcelo sa jej z jeho jazdy vracať. Nešoféroval až tak zle, ale sedadlo vzadu a otvorený notebook a čísla jej nejako nesadli. Nesadnú ani riaditeľom, ale je to výsledok ich ľudí po celej kampani a nie Peťovho vodičského talentu. Boris jej ani nezavolal. Aj keď išla s niekým iným na meeting mimo Bratislavu, vždy jej zavolal. Vždy jej podával dopravný servis na ceste. Vždy. A teraz nič. Niečo bolo vo vzduchu, a jej sa ten vzduch nechcel krájať. Asi o pol hodinu stáli pred čarovným penziónikom, ktorý dýchal na Lucku atmosférou. Atmosférou starej meštianskej rodiny. Celý penzión bol skĺbeninou zážitku, vkusu, útulnosti a histórie. Boris tam ešte nebol. Prekonala svoju hrdosť a v rámci krájania vzduchu poslala sms:
"No haló, kde ste? Sme na mieste. Šťastný zvyšok cesty."
Odpoveď neprišla.
Prišiel asi o hodinu. Hneď ako vystúpil z auta, Lucii sa pri pohľade na neho podlomili kolená. Nebolo na ňom nič iné. Bol to on. Voňal sebou, tak chlapsky, jeho ruky vyberali z kufra tašky a vyžarovalo z neho niečo čo ju priťahovalo ako magnet. A tá červená na ňom bola dobrá voľba. Červená športová vetrovka a červená šiltovka v kombinácii s jeho čiernym zovňajškom bola pre Luciu až priveľmi nebezpečná kombinácia. Celý čas strávený po príchode nevedela od neho odtrhnúť oči. Prichytila sa ako v mysli drží jeho zadok a priťahuje ho k sebe. Díva sa mu uprene do očí a pochutnáva si na tých magnetických perách. Po príchode sa ubytovali a išli na obed. Pri obede sedela pri ňom. Ako si brala lyžicu na polievku nechtiac sa mu dotkla ruky. Telom jej prebehol elektrický prúd. 220 voltov bolo nič oproti tomu čo mala vo vnútri seba.
"Bože, Lucia dýchaj a ukľudni sa."
Boris to cítil rovnako. Pozreli sa na seba a každý sklopil zrak do tej svojej hríbovej polievky.
"No pekne sa najedzte, po obede nás čaká dlhý meeting." Konštatovala Janka, ich najvyššia šéfka, ktorá bola prototypom dobrého šéfa.
Z dlhého meetingu sa vykľul taký kratší a nasledoval program. Kolega Peter, ktorý organizačne vybavoval celý tento meeting dohodol v rámci svojej vášne fotografovať návštevu kalvárie a s odborným výkladom.
Lucia mala rada túry, ale v ten deň si ju nevedela až tak vychutnať. Kráčala pozadu a vždy sa k nej veľmi rád pridal kolega či kolegyňa, ktorí vyzerali tiež veľmi nadšene celým týmto výletom. Boris bol viac menej vždy v jej blízkosti a mala pocit, že síce ju "sleduje", ale stále cítila v jeho očiach ten nepríjemný chlad.
"To sa naozaj tak nahneval, že som s ním nešla?"