Piaty...

Piatok večer...Katka na nočnom rande. Junior spal v posteli. Čo si začať? Budem aspoň užitočná tomuto svetu a idem pracovať. Facebook a skype pustený popri práci, ale nepredpokladám, že bude nejaký Mohykán v piatok večer online.
Okolo 23 v noci sa rozpútala debata medzi ňou a Borisom.
"Oka, v pondelok to dorazíme", bola Borisova reakcia na vyhodnotenie ľudí, ktoré mu Lucia posielala a boli tam ešte nejaké detaily na dotiahnutie.
"Ja dorazím robotu zajtra a v nedeľu."
"A ja potom dorazím Vás Lucia ak neprestanete pracovať po nociach a celé víkendy!"
Keby si ty Boris vedel ako by som sa nechala od teba doraziť, pristihla sa Lucia pri svojich sprostých myšlienkach. Malý sa otočil a v spánku spadol z postele. Ani sa nestačil prebrať a už stála pri ňom a ukladala ho naspäť do postele. Našťastie to zachránil a ona začala troška reálne uvažovať a naťukala len slušne naspäť bez dvojzmyslu:
"No super, ja robím len keď sa mi chce a v poslednej dobe sa mi silno chce. Tak máte byť rád."
"Ok, debata s Vami Lucia o tomto nemá zmysel."
"Som baran, čo už. Dobrú noc."
"Dobrú."
Pozrela na Facebook, že sa vypne a pôjde spať. Ale blikala tam správa od Maja.
Majo patril do jej života viac ako si myslel. Poznali sa 2 roky. Začalo to nevinne. Spoznali sa na jazykovom kurze. Bola vtedy s Filipom. Brala ho ako kamaráta. Bol prototypom jej predstavy idylickej rodinky. Teda on by predstavoval otca tej rodinky. Nevnímala to tak, že by mohlo ísť o jej rodinku, lebo Filipa milovala a také veci jej ani nenapadli, ale Majo bol proste "PÁN DOKONALÝ".
Možno ju to nenapadlo aj kvôli tomu, že sa Lucia nikdy za dokonalú nepovažovala a bola toho názoru, že dokonalosť musí ísť ruka v ruke s ďalšou dokonalosťou.
Majo robil v advokátskej kancelárii, bol milý, galantný, vždy pozorný, veľa krát Lucii pomohol, pár krát boli na káve. Keď mali s Filipom krízu a Majo si myslel, že je Lucia voľná ich stretnutia začali pribúdať. Boli milé a nevinné. Lucia sa začala prebúdzať. Pred ňou sedel fajn chalan, ktorý jej bol sympatický a vyzeral, že mu na nej záleží. Vždy mala pri ňom pocit, že v tom okamihu je IBA ONA.
Po každej káve narátala do 10 a prišla jej smska s poďakovaním za pekný večer. Vtedy si povedala, že to skúsi. Pred ďalšou kávou vytiahla tie najťažšie zbrane, ako veľký výstrih, naleskované pery, parfém, make-up. Majo s rumencom v líciach zhodnotil jej zjav koktajúc niečo o tom ako jej to pristane a dal jej pusu na líce. A to bolo všetko. Vtedy dostala Lucia prvú studenú sprchu. Majo bol v týchto veciach celkom spomalený, ale Lucia sa nenechala zle vyvýjajúcou sa situáciou znechutiť a bojovala ďalej. Ale keď to trvalo asi pol roka, Lucia to vzdala. Okrem toho kríza s Filipom prehrmela a pokračovali ďalej. Ale o tom, už Majovi nepovedala. Ich stretnutia pokračovali a boli milé a fajn. Vždy boli fajn. Teraz po rozchode, o ktorom samozrejme Majo nevedel mu písala Lucia viac. Mala viac času. Asi si ho aj chcela vyplniť tým "milým" s ním. Raz sa k nej nanominoval sám aj s fľašou vína. Celý deň jej písal, že príde, ale ona to brala ako žart. Až je skoro zabehlo keď o 21 stál pri dverách aj s najlepším Tokajom. "Tak keď to teraz nepríde, tak už asi nikdy", prebleslo Lucii hlavou. Neprišlo. Usmievali sa ako keby na niečom fičali, viedli dvojzmyselné debaty, pripili sa a ... Majo išiel domov.
Raz, dva, tri, štyri, päť, šesť, sedem, osem, deväť, desať...
Nová sms.
Majo:
Ahoj Lucka. Bolo mi s tebou príjemne. Ďakujem ti za krásny večer a želám ti dobrú noc. Ešte pusa.
Držala ten sprostý telefón a nechápala. Už ani nechcela.
O týždeň sedeli zase na káve, usmievali sa ako keby na niečom fičali a ona rozmýšľala o čom to je. Tento ich "vzťah".

"Kedy sa sťahujete s firmou? Nech viem kedy ti mám kývať, keď budem chodiť každé ráno okolo".
"Ty? Ty čo ani nezavoláš? Sťahujeme sa na budúci piatok."
"Prepáč."
"Za čo? Ja len tak, že škoda. Ale nevadí, aj tak mám teraz kopec svojho a roboty, tak ani nad tým nerozmýšľam. A ešte by ma zaujímala tá Janka, čo ťa stále komentuje. Ja už ťa radšej ani nekomentujem, lebo je to ako predbiehať sa v rade na lístky na chlapčenskú kapelu s nejakou "pošahanou" pubertiačkou."
"Komentuj ma, tvoje komenty mám rád."
"A čo ešte? Janku?"
"Nie, len teba."
"To si ako myslel?"
Majo neodpovedá.

"Kde si?"

"Bol som vymeniť CD."

"Vidíš a o tomto stále rozprávam, to si celý ty."

"Keď ti človek niečo povie, tak na to kašleš a neodpovedáš, prípadne odpovedáš na niečo úplne iné ako som sa pýtala."

"A ako je to teda s Jankou a ako je to so mnou?"

"Rozmýšľaš? Mám aj ťažšiu otázku."

"Je to spolubývajúca, nič viac, nič menej."

"Ale evidentne je teraz v kurze a vedie."

"Ty si si povedala, že ma dnes večer vytrápiš?"

"Stále neodpovedáš, to si celý ty. Ideme na úprimnosť? Kde som na pomyslenom rebríčku?"

"Si best girlfriend."

"Skús po slovensky a úprimne, angličtina má viacero významov."

"Te amo mi amiga."

"Vidíš a zase si to celý ty. Ja s tým problém nemám, mám problém len s tým, že robím zo seba zase debila."

"Ale nerobíš."

"Tak ako to je? S nami? Akú si mi pripísal pozíciu?"

"Jednu z najvyšších."

"Kamarátskych alebo iných?"

"Compaňerovských."

"Teraz si zase dal ty mne."

"?"

"Že zase nič neviem. Asi by som mala byť za blbca a povedať ako to je, ale...Na druhej strane, keď nevieš ani zavolať, tak sa až tak veľa po mojej úprimnosti nezmení."

"No s tým volaním to nepreháňam, naozaj."

"A čo ešte nepreháňaš?"

Majo je offline.

Poslať správu užívateľovi Majo.

No, Majko v nechápaní máš prvú cenu. A ako tak pozerám aj v ukončovaní rozhovorov. Ale nevadí - celkom si mi to uľahčil. Zase sme našu tému len zľahka načali. Nechcem a nebudem ti tu písať nejaké citové výlevy, ale pravda je taká, že ťa beriem viac ako kamaráta. A možno sa to snažím dosť neoriginálnym spôsobom naznačiť, ale ty ma vždy zabiješ, že keď chcem povedať niečo viac, prípadne urobiť, tak to radšej nechám tak, lebo nechápem. Možno to nevieš, alebo nechceš rozťať. Niekedy je lepšie nechať veci tak ako sú a nebyť úprimný, ale ja som nikdy nevedela klamať, alebo nehovoriť to čo mám v hlave - takže taq Majiq.

Majo je online.

"Ďakujem za mail, vážim si tvoju úprimnosť. To sa teraz u veľmi málo ľudí nosí."

"Zase som za debila. Dobrú noc."

"Nie si, čo si? Nie si...Ale teda ak ideš spať, tak dobrú noc. Dáme kino niekedy."

"Jasné ako vždy. Radšej nie."

"Nehnevaj sa na mňa Lucka."

"Kašli na to."

"Lucka ja komunikujem ako komunikujem."

"Ako hovorím, som za debila, ale aspoň úprimného."

"Nie, som zlý vo vyjadrovaní sa. No, asi som zase povedal niečo zle, alebo to zle vyznelo."

"Poďakoval si, to hovorí za všetko, ale aspoň si slušný k nám úprimným debilom."

"To som tak vôbec nemyslel ako si to pochopila."

"A ako to je? Ako som to mala pochopiť? Prepáč, ale ja rozumiem iba priamej reči a ak ti niekto napíše to čo si napísal ty mne tak to je ako ďakujeme za vašu účasť a porúčame sa."

"Nie, tak to určite nie je."

"A ako to je? Že chceš byť teraz samaritán a povedať teraz akože niečo čo by mi neublížilo, alebo čo? Majo ja nie som z porcelánu a nikdy som nebola a myslím si, že aj veľa znesiem, len pri tebe neviem fakt o čom."

"Aj ja ťa mám rád, len sa stretávame málo...Lebo sme obaja bussy...Pôjdem pomaly spinkať...Dobrú."

"Jasné rád ako kamošku a to ako sa stretávame je aj o tom, že ja sa nebudem natískať."

"Nenatískaš sa. Len so mnou je to ťažké, že?"

"Nie je, len nevieš hovoriť na rovinu. Veď teraz sme si mohli ušetriť kopec času keby si mi napísal Lucka sorry, ale beriem ťa ako kamošku, s ktorou sem tam vybehnem na kávu, nič viac, nič menej."

"Dáme tú kávu a pobavíme sa."

"Zabudni na to, dobrú noc."

"Dobrú."

"A sorry."

"Nemáš sa za čo ospravedlňovať. Vlastne aspoň má Janka čistý stôl."

"Nemá ani stôl, ani stoličku, medzi nami nič nie je."

"Nemusíš mi nič vysvetľovať, som len kamoška na kávu. Ani toto som nikdy nechápala, načo mi veci vysvetľuješ, keď som coffe friends?"

Takto nejako skončila ich nočná debata.

S nočnými debatami to bolo ťažké. Boli vždy úprimné, plné citu a plné pravdy. Asi by ich mali zakázať...

Štvrtý...

Nasledovný deň sa veľmi nelíšil od toho predchádzajúceho, ale tak nejako je to už na tomto svete dané, že tie dni počas týždňa sú viac menej rovnaké. Rovnako depresívne. Až piatok to ako tak vytrhne z biedy, lebo ľudia si nejakou svojou časťou nahovárajú, že teraz sa začína víkend a predsa sobota, alebo nedeľa sú úplne iné dni ako tie počas týždňa. Nebolo to tak. Lucia sa nikdy nevedela nejako dostať v piatkové dni do tej hladiny túžby po víkende. A načo vlastne? Celý slnečný týždeň čakať na to, aby začalo liapať, tak ako tento piatok? Aj keď na druhej strane pre Luciu boli víkendy takou malou dovolenkou. Vždy našla niekoho kto sa s ňou zbalil a vyšiel naprieč dobrodružstvu, alebo zážitkom.

Ostali s Mišom v kancelárii poslední. To ticho by sa dalo krájať. Obaja vedeli, že vo vzduchu visí ešte tá "pracovná" hádka a že ich "vzťah" je teraz úplne niekde inde. "Škoda" prebleslo im obom hlavou.

"Máš ešte veľa?" začal Michal.

"Ale, kašlem sa tu s jedným reportom celý deň. Dnes mi to vôbec nemyslí."

"Hmm". A bolo po debate pomyslela si Lucia. Neskončila, ale aj tak to bola len taká tá konverzácia kedy sa dvaja dospelí tvária strašne úprimne, ale viac menej sa bavia z čistej slušnosti.

Lucia mu vysvetľovala nejaké novinky na ich úseku, ale aj tak sa prichytila pri tom, že rozpráva ako stroj. Naučene. Mrzelo ju to. Prednedávnom sa s Michalom bavili inak. Spontánne. To mala rada. Spontánnosť. Teraz sa len jej pery pohybovali a vydávali nejaký zvuk.

"Ale o tomto si mi fakt nehovorila" prebralo ju nástojčivé opakovanie Michala.

"Akože nie Miško? Hovorila som ti to presne vtedy keď si bol Ofuk ofučaný".

Zaťala do živého.

"Ja? Kedy ja som bol ofučaný?" V zapätí hneď znegoval svoju pôvodnú odpoveď tou ďalšou.

"Vtedy si mi to určite nehovorila. To by som si bol pamätal". Typický chlap prebleslo Lucii hlavou.

"Tak predsa si sa hneval" usvedčila ho Lucia ako malé dieťa čo mame klame, že naozaj to mäso zjedlo a to, že je pod stolom Dunčo, čo sa slastne a spokojne zalizuje je iba čistá náhoda. Michal sklopil zrak. Odhalili ho. Už už Lucia čakala čo z neho vypadne a on sa zdvihol. Vedela čo bude nasledovať.

"Idem, nebuď dlho. Je piatok."

"A čo keď je piatok?"

"Ale nič. Zabudol som na to, že ty miluješ len seba a prácu."

"Debil", pomyslela si Lucia. Ale vedela, že jeho mužské ego počas tých dvoch týždňov na bojovej nohe utrpelo ťažké KO, ktoré jej bude ešte dávať najavo. Možno chvíľu, možno dlhšiu chvíľu, ale bude.

Proste chlap.

Pozrela na hodiny a zistila, že je zase 6 hodín večer.

Mobil jej začal vyhrávať obľúbenú pesničku a displej ukazoval meno...BORIS...

***

Lucia naskočila ku Katke do auta s telefónom na uchu. Katka sa na ňu zadívala modrými okáľmi s pohľadom vraždiacej bábiky.

"Celá ona, furt má ten telefón na uchu."

Jej oči sa vrátili o chvíľu do príjemného šibalského pohľadu a povedali si navzájom ahoj. Malý spal vzadu na sedačke. Katka bola bývalá ex manželka najlepšieho kamaráta Luciinho brata. Už len kombinácia týchto slovných spojení v riadku vyzeral ako masaker vo Vietname, ale vykľulo sa z toho celkom pekné priateľstvo, v čo nedúfala ani Katka, ani Lucia. O čosi viac sa zblížili po rozvode Katky a Dana. Lucia bola prekvapená sama zo seba, lebo po 6 ročnom vzťahu s Filipom, kde bola na druhom konci brehu, kde Filip dotiahol do ich vzťahu ešte ten predchádzajúci s 2 pármi veľkých hnedých okáľov, ktoré prvý krát na Luciu pozerali ako keby ju chceli prebodnúť, sa v určitých situáciách postavila na stranu Katky a Juniora. Filipove "darčeky" potom chvíľu gúľali očami milo, ale po čase, keď podrástli a zistili o čom je skutočný život začali situáciu využívať vo svoj prospech. A ak to nešlo po dobrom, zatlačili tam, kde Lucia bohužiaľ nemala páky. Na city rodiča...

Po dlhom zapieraní svojich citov a potrieb prišli hádky, kde Lucia bola vždy porazený a potom nasledoval len jeden veľký koniec.

A Filip videl len svoju "krv"...

Krv, ktorá ho o 2-3 roky opľuje - samozrejme v tom horšom prípade. V tom lepšom to však nebude o nič ružovejšie. Ostane sám. Tak ako Lucia vtedy.

V prípade Katky a Dana, ale prekvapivo držala stranu viac menej Katke. Ale treba si úprimne povedať, že pri rozchodoch, rozvodoch a odlúčeniach sú obe strany zodpovedné, i keď nie priamo úmerne.

Každý príbeh je jedinečný. Ten ich sa s tým Filipovým nemohol porovnávať. Neboli tam spoločné záchytné body, ktoré by príbehy podrobili dôkladnej analýze, psychológ by to hodil do stroja a vypadol by výsledok. "Tak dámy, treba sa správať takto a svoju myseľ nastavte takto. Prípadne ju nastavte na hladinu alfa." Nič také nebolo, ale niekto múdry raz povedal, že ženy veľa vydržia, asi preto sa Katka a Lucia zomkli do akéhosi pomysleného klbka nervov a riešili veci spoločne. Teda, sa snažili najlepšie ako len vedeli. Dnes bolo treba postrážiť Juniora. A kedže sa Lucia hrdo pýšila statusom nezadaná a Katke sa sľubne vyvíjal vzťah s právnikom Peťom, ktorého stretli v tej nočnej Bratislave, kde aj bankára Juraja, tak prečo nevyužiť Luciine schopnosti starať sa o deti, psov a mačky, ktoré ju z nejakého nezisteného dôvodu všetky milovali. Deti možno preto, že Lucia chcela s Filipom dieťa už dávno, a tá láska k všetkým týmto "drobcom" bola v nej strašne silná. Aj po tom ako o jedno spolu s Filipom prišla. Pamätá si ako plakali. Na dlážke v kúpelke. Ona ako malé dieťa a on ako bojovník. Bojovník čo mesiac na to od nej kvôli tomu odišiel, lebo vraj nezniesol ten pocit, že stratili dieťa. Lucia stratila ich dieťa a stratila aj jeho. Ale takto to bolo jednoduchšie...Pre neho.

***

"Jasné Boris. Ale čo spravíme s tými našimi ľuďmi? Ako ich ešte viac naštartovať? Veď tie dnešné výsledky čo som posielala sú úplne hrozné. O včerajších ani nehovorím, ale veď to ste si našiel v noci na maile. A hlavne teraz, keď sa spájame. Najlepšie na tom je, že oni si neuvedomujú, že akcionár si teraz vyberá z 2 obchodných teamov."

"Boris, neviete ako to bude s nami?"

Lucia a Boris si vykali. Malo to svoje čaro, i keď Lucia sa raz pokúšala Borisa vyhecovať na tykanie, ale viac menej podľahla sprostým rečiam iného manažéra, s ktorým si každý tykal a on nemal žiadnu autoritu a každý sa z neho smial. Až na Luciu. Lucia bola v tomto smere strašne sociálne cítiaci jedinec, čo na nej obdivoval aj Boris. Obdivoval na nej viac vecí a párkrát sa jej to snažil aj naznačiť, aj keď nie vždy to vypálilo tak, že to Lucia zobrala ako pochvalu. Skôr to brala ako útok na svoju osobu, ako niečo čo sa Borisovi určite nepáči a musí to na sebe zmeniť a pritom on jej chcel len ukázať, že ju obdivuje. Že obdivuje toto malé žieňa, čo je na svoj vek až príliš dospelé. Niekedy ho svojou pragmatickosťou až zarážala. Inokedy to bol jej pocit spolupatričnosti, sociálneho cítenia a zmysel usmievať sa aj vtedy, keď sa to možno nehodí. Ale vedel, že to nerobí z drzosti, alebo z nevychovania, vedel, že má čistú dušu a že sa snaží len tento "skurvený" svet trocha vyfarbiť. Keď sa Lucka hnevala vedel, že je zle a vedel, že v tej chvíli nech ktokoľvek z jeho a Luciiných ľudí spravil chybu, mala pravdu. Lucii imponovalo prejavenie dôvery od Borisa. Nikdy jej nikto nedal tak pocítiť ako si váži to čo robí a hlavne ako to robí. Konečne mala pocit, že robí niečo čo má zmysel a niečo čo ju strašne baví. Boris ju zapájal do všetkých strategických projektov, lebo vedel, že je v nej potenciál a okrem toho veľa iného. Toho ľudského...

Teraz ich čakalo najťažšie obdobie, mesiac potiahnuť a ukázať, že ich ľudia vedia plniť plán. Do toho prišlo zlúčenie s konkurenciou, tak Boris a Lucia mali jedinečnú príležitosť spraviť dokonalú pobočkovú sieť.

Boris na jej otázku odpovedal jeho dokonalým chlapským hlasom, že pokiaľ tam bude on, tak jej bude ukazovať ako si on a šéfka jej robotu vážia a sú s ňou maximálne spokojní. Potom začal Boris svoj milý 5 minútový monológ o tom aká je skvelá a ako sa netreba báť tejto výzvy a že treba veci vidieť pozitívne. V tomto bol pre ňu skoro ako národný hrdina. Obdivovala chlapov, ktorí neboli možno úplní fešáci, ale mali dar reči. I keď v Borisovom prípade sa obe veci držali jedna radosť ruka v ruke.

"Boris viem, mám od Vás ešte nejaké motivačné maily uložené a keď je zle viete, že si ich čítam. Nikto ma nevie tak podporiť, keď je zle, nikto nechápe, že keď napíšem mail na pol stranu už je zle, nikto ma neschladí, keď sa rozčertím, nikto mi neodpovie pozitívnejšie na negatívnu vec, viac ako VY. A to si vážim. Túto časť máme vysporiadanú."

Zrazu sa Lucia začala strašne smiať.

"Lucia, čo sa deje?"

"Ale nič, len malý Junior zo spánku mľaská a hovorí hmmm, mňam mňam."

"Varujete?"

"Hej, idem. Pekný víkend."

"Lucia?"

"Áno?"

"Aj tebe pekný víkend."

Počula dobre, alebo jej práve zatykal? Ale to už sa Junior zobudil a vrhol sa jej okolo krku.

"Luciaaaaaaaaaa."

***

"Počuj, ty máš s tým Borisom čo za vzťah?" išla na ňu na priamo s otázkou Katka, ktorá si v kúpelke natáčala práve svoje blond vlasy na veľké modré natáčky. Junior pobehoval naokolo a zháňal niečo s čím by sa dalo bojovať.

"Prečo? Akože aký vzťah? Nechápem otázke."

"Haló, sa nerob, dobre? Ja veľmi dobre viem, že rozumieš otázke."

"Ale ja Katka naozaj neviem o čom hovoríš," snažila sa Lucia zapierať, zapierať a zapierať.

Čo jej z hlavy kričali myšlienky, alebo čo?

"Jáááj Micka, keby si ty vedela."

"Veď asi viem a preto sa pýtam. Odpovieš mi? Čo je to zač, ten tvoj Boris?"

Kati, Boris je fajn, ale má rodinu a tam treba začať a skončiť."

"No do riti," vypadlo z Katky keď si pichla so špirálou do oka. Lucia nevedela či to bola reakcia na jej odpoveď, alebo na situáciu so špirálou. Pre tú chvíľu bol tento rozhovor ukončený.

"Možno aj dobre", pomyslela si Lucka...

Tretí...

Nasledujúce ráno nebolo pre Luciu ani také ťažké ako si myslela, že bude. Po 3 hodinách spánku otvorila oči a pozerala na ten istý plafón, na ktorý každý deň. No a poď ho z postele. Linda ešte spala a ona nemala to srdce ju budiť, aj keď išla spať oveľa skôr ako Lucia. Dám si sprchu, potom sa oblečiem, medzitým si spravím kávu a môžem ísť pracovať, prehrávala si Lucia v hlave scenár na to ráno.

Sprcha ju príjemne postavila na nohy.

"Čudujem sa, že som taká čulá po 3 hodinách spánku", hovorila v duchu sama sebe. No asi to budem praktizovať častejšie. Telo nezmľandravie počas tých 3-4 hodín spánku a tvári sa, že je to tak akurát. Nie 8 hodín drichmať. Veď to musí byť vo všeobecnosti nezdravé. No nič dosť bolo filozofovania. Von zo sprchy. Len čo otvorila dvere na kúpeľni do nosa jej udrela vôňa čerstvo uvarenej kávy. Linda je už hore...

"Nie je nič lepšie ako keď cítim voňavú kávu" kričala na Lindu.

"Alebo sama seba po rannej sprche. Čo sama?! Alebo nejakého chlapa po rannej sprche a k tomu vôňu spoločnej kávy."

"Lucia ty už prosím ťa niekde zakotvi s tou tvojou loďou, lebo ti to už celkom pekne lezie na mozog."

"Jasné, tá pravá sa ozvala."

Linda nebola zlé dievča. Uznávam bola troška svojská, ale kto dnes nie je?! Od Lucie bola staršia o 3 roky, ale Lucia sa vždy cítila ako jej staršia sestra. Cítila to najmä po smrti Lindinej skutočnej sestry, ktorá zomrela v tom najlepšom veku. Všetci to vtedy cítili ako strašnú nespravodlivosť a snažili sa nájsť v tom logiku, ale nenašli ju. Viem, že to Lindu stále trápi, a tiež viem, že nech je akokoľvek veriaca, momentálne je na Boha strašne nasratá. Podľa mňa právom...

Lucia Lindinu sestru poznala, veď cez ňu sa spoznali. Bývala s ňou na prenajatom byte a vtedy prišla Linda do veľkej Bratislavy. Hneď po škole... Na chvíľu ju sestra uchýlila a tak sa dostala do ich partie. Nakoniec Lucia a Linda rýchlo pochopili, že si rozumejú viac ako Lucia a Lindina sestra. Nebola zlá, ale povahovo si boli bližšie s Lindou. Možno aj preto, že Lucia sa narodila hneď ako samaritánka a Linda bola braná niekedy ako tá nevydarenejšia. Lucia si pamätala chvíle kedy bránila Lindu rukami, nohami a kedy jej bolo ľúto, že sa o Lindu jej staršia sestra stará trocha "pritvrdo". Každopádne od jej smrti ubehlo už pár rokov, ale Lindu to poznačilo. Lucia si pamätá, že bola troška svojská, ale od tej chvíle mala niekedy až priveľké striedanie nálad.

Čo sa týka vzťahov bola na tom podobne ako Lucia. Veľmi rýchlo jej niekto prirástol k srdcu, aj keď nebola v rozmýšľaní až taká realistická ako Lucia. Čo v niektorých prípadoch nebolo zlé. Dokonca si Lucia chvíľami myslela, že je to lepšie, nebyť až taký realista. Lebo realista znamenalo v dnešnej dobe byť pesimista.

Lucia dokázala rýchlo páliť mosty, bez akéhokoľvek prejavenia súcitu. Naučila sa byť "tvrdá".

"Dokedy budeš dnes v robote?"

"Neviem, ale asi do piatej. Pôjdem potom do fitka."

"Ach jaj. Tak u mňa je to na dlho, Linduš. Vidím to tak, že prídem asi vtedy, keď ty z fitka."

Popri rozprávaní stihla Lucia zapnúť počítač, vypiť voňavú kávu od Lindy, obliecť sa a namaľovať.

"Kedy ideš? Ja už som hotová a ako tak pozerám už je aj dosť hodín. Zase prídem na 9."

"Luci, musím si ešte umyť zuby, obliecť sa a namaľovať. Kľudne choď."

"Okay."

***

Po ceste do práce stihla vybaviť pár telefonátov, medzi iným aj jeden s kamoškou, ktorá prišla robiť konečne do Bratislavy, aby si boli bližšie. Taká jej spriaznená duša, ale cítila, že v poslednej dobe na seba nemajú veľa času. "No hádam sa to vylepší", pomyslela si, aby sa možno v hlave ubezpečila.

Lucia mala rada mestskú hromadnú dopravu. Aj keď cestovala iba chvíľu, vždy si prečítala dve tri strany z knihy a aspoň na chvíľu opustila ten momentálny svet okolo nej.

V práci to bolo také vláčne. Boris tam viac nebol ako bol. Veci, ktoré jej ráno zadal spravila hneď a potom robila operatívu. Okolo obeda sa zdvihla s otázkou na Michala a Denisku.

"Idete na obed?"

Obed prebehol tiež tak vláčne.

Sranda je, že ten Michal sa od našej poslednej hádky troška "uvedomil", ale žiadna sláva to nebola. Od toho dňa prehadzovali len takú klasickú konverzáciu. Michal nastúpil do firmy po Lucii. Najskôr ho viac menej nevnímala, ale práve v porozchodovom období si všimla, že má celkom sympatické oči - teda zadok:). Sem tam si prehodili rýpavú poznámku, mail, odkaz na chate. Nič viac. Lucia to brala ako zábavku. Potom keď sa spustil Luciin kolotoč s jej potenciálnymi nápadníkmi, Michal nevydržal počúvať ten "slepičinec" v kancli a "pracovne" na Luciu vybuchol. Odvtedy to bolo vláčne. Škoda...

"Počujte, ten dnešný deň sa strašne vlečie. Nezdá sa vám?"

"Veď to je len pol 1 poobede."

Niekto poetický by nasledovných pár hodín nazval asi jednou vetou:

A všetci spokojne preplávali prístavom operatívy a spustili kotvy.

Nakoniec toho Lucia nemala toľko ako si ráno myslela, ale aj tak ostala na office do pol 7. Dala si ešte jednu "zdravotnú" a pobrala sa domov do ďalšej šichty.

Nevedela prečo, ale cítila sa strašne unavene. Unavene na duši...

***

"Lindaaa? Kde si? Ideš do fitka? Nejdeš? V Bille za 15 minút?"

Lucia sa vymotala z autobusu na konečnej a rútila sa priamočiaro na Billu. Unavená, vyšťavená a riadne zničená. Padla akurát tak do objatia Linde. Linda nechápala, ale svoje ramená nechala otvorené.

"Prepáč Linda, ale bolo toho na mňa nejako veľa."

"Chápem" hlesla Linda.

Lucia šúchala nohami po čerstvo vyleštených kachličkách petržalskej Billy a rozmýšľala čo je s ňou.

Filip sa neozval, má kde bývať, sem tam jej nejaký z jej "nápadníkov" napíše niečo milé a nútiace byť chvíľami naivnou, idú do kina, chvíľami sa tvária, že tvoria pár v jednej symbióze, ale Lucia vie, že realita je iná. Vždy videla veci tak nejako realisticky. A vždy aj hovorila veci tak nejako na rovinu. To bola jej prvá chyba. A ani zďaleka posledná. A toto čo bolo - nebolo ani zďaleka to čo chcela. Len hrala a čakala, že sa jej vnútro zožerie samé bez jej prítomnosti a potom tá bolesť zo straty Filipa prestane. Len jej z dola zazvonia. "Hotovo, môžeš sa ty Krava zase zamilovať. A uvedom sa tam hore, vieš čo sme sa tu namakali až sme TO vyčistili? Ty si HO milovala až do špiku v kosti."

Doma zapla počítač v očakávaní, že tam nájde stratenú seba, niečo čo jej ukáže cestu, ale bola tam len práca, Borisove maily, aj to pracovné a Facebook a plno kamarátov, ktorí namiesto toho, aby ju vytiahli na víno ťukali prázdne slová na chate.

"Počuj Linda nedáme si víno?"

"Už zase? Veď sme pomaly ako alkoholičky."

"Čo ti šibe? Čo je na tom, ak si dáme každý večer dva deci bieleho?"

"No jasné, to si celá ty, nájsť veciam reálne odôvodnenie a nájsť hlavne nepodkopateľné argumenty."

"Počkaj a to som ešte nevytiahla ten najväčší tromf. Že dva deci bieleho sú zdravé. Určite to povedal aj niekto múdry. Gándhí?"

"Tebe fakt niekedy dobre šibe. Nalej. Inak čo tam stále ťukáš do toho počítača?"

"Poslali mi konečne dáta, ale poviem ti nič moc. Toto keď pošlem Borisovi, tak ho aj vystrie".

"Bože tebe aj z tej roboty hrabe."

"Vieš čo? Pustím nejakú hudbu".

Lucia začala púšťať asi do jednej ráno hity, ktoré odskúšal čas, spomienky, zážitky a zimomriavky.

"Človek nejako zabúda na tie okamihy, keď sme ako decká prišli z trhu, kde tí šikovnejší "pašovali" prvé pásky s New Kids on the Block, Sandrou, Belindou Carlise, Ace of Base alebo s "Depešom" a mne otec každú sobotu jednu kúpil. Vždy som prišla domov ako kráľ. Chodila som po ulici s walkmanom väčším ako ja, ale bola som kráľ. Nič mi nechýbalo, nič ma netrápilo. Teraz som poznačená inými zážitkami, rozchodmi, smútkom, depresiami, očakávaniami, šekmi, závisťou, ľudskou sprostosťou a pracovnými úlohami. Ja ti mám pocit, že teraz je to horšie. Oveľa. Aspoň pre mňa. Čím som staršia, tým viac rozmýšľam. Niekedy by som chcela mať tú vymoženosť a vôbec nepremýšľať. Vieš, buď byť zase na chvíľu dieťaťom, alebo sa v budúcom živote reinkarnovať do 40 kilovej jednoduchšej blondíny".

"Lucia?"

"Prosím?"

"Tebe niekedy fakt dosť hrabe, ale aj tak ťa mám rada."

"Aj ja teba Linda."

"Nebuď dlho hore. Dobre?"

"Jasné mami, vykonám."

Druhý...

Píp, píp. Ten sprostý budík zase vrešťal na celú izbu. Lucia otvorila oči a pochopila, že to bol len zase jeden z tých jej preludov v hlave, ktorý sa jej za posledné obdobie vynáral častejšie. Poriadne zhlboka sa nadýchla, pozrela na Lindu a vstala. Linda bola kamarátka čo ju na chvíľu uchýlila k sebe po tom ťažkom rozchode s Filipom.

"No nič, nechce sa mi, ale treba vstávať."

"Už ideš z postele?" opýtala sa prispato Linda.

"Hej, aj keď sa mi strašne nechce" usmiala sa Lucia.

"Počuj Linda, dnes sa mi nechce ani obliekať, nieto ešte maľovať. Asi trpím nedostatkom motivácie a spánku zároveň. Alebo čo..."

"Skôr sexu", zachichotala sa Linda.

"Ty máš čo rozprávať" odpálila Lucia naspäť.

"No nič, idem hore. Chceš čaj?"

"Radšej mi nachystaj kýbel kávy. Dnes má tá krava dovolenku a všetky objednávky riešim za ňu."

"Mne hovor, ja mám toho toľko a ešte aj ten sprostý počítač. Od pondelka to riešia. Akože nechápem čo im na konfigurácii nového compu toľko trvá?!"

"Sa nečuduj, keď už si ten posledný na totálku odpálila."

"Ja? Veď to bol starý krám", bránila sa Lucia.

"No nič, nefilozofuj a lez z postele" povedala Lucia a pritom začala po byte zháňať čo by si v ten deň dala na seba. Hlavne premôcť tú nechuť. Nechcelo sa jej. Dala si rifle a tričko. Nemala by, piatok ešte v nedohľadne, ale na druhej strane pondelok už za nimi. Boris jej k tomu nič nepovedal, tak to neriešila. Jasné, že ako analytik by mala asi chodiť ako "madam kostýmková", ale v to ráno sa jej proste nechcelo a koniec.

Na office dorazila niečo pred 9tou. V poslednej dobe si zvykla chodiť tak. No a čo, veď po rozchode s Filipom tam straší vždy do večera a potom má kopec nadčasov.

Boris išiel s malou prvý krát do školy.

Ach jaj Boris...

Čo jej šibe?

Je pravda, že Boris má toľko rokov ako Filip, keď spolu chodili, ale...?

Možno to nie je až tak vidieť, ale Boris je jej silná opora v tomto poondiatom období, kedy sa snaží na všetko zabudnúť.

"Ahoj, nehúľ toľko", mrkla Lucia na Martina, služobne najmladšieho z ich kanclu.

"Jasné, dáš si aj ty?"

"Fuj, nie, to by ma isto zabilo takto po ránu."

"Zase si si prispala", usmial sa Maťo.

"Sa nerob, že si prišiel skôr. Aj tak viem, že tu stojíš asi tak 2 minúty a rozmýšľaš ako dobehneš tie mínusové hodiny. Ešte, že je začiatok mesiaca, že?"

Vyšli do officu a deň a jeho kolotoč sa mohol začať točiť. Nový notebook bol v nedohľadne, tak Lucia poriešila iba veci, ktoré vedela vybaviť aj bez neho. Nebolo toho veľa, tak sa pripojila na Facebook na počítači čo mala na stole. Vraj náhradný. Veď preto.

Nič nové.

"Počuj, ten Juraj asi zomrel" naťukala na chate Katke.

"Nič?"

"Nič!"

"Podľa mňa sa mu niečo stalo."

"Kati, tomu ani sama neveríš - podľa mňa je to len ďalší Chuj a vykašľal sa na to."

Juraj bol Luciin novýobjav. Teda viac zjav, ako objav. Stretli sa v piatok, tak klasicky na disco. On ju lámal, ona ho úspešne ignorovala. Keď už čo to popila, konkrétne bolo potrebných presne 5 vodiek, aby sa Lucke rozviazal jazyk, tak sa to ignorovanie troška zmenilo. Nezdal sa jej debilný a nebolo to tými drinkami, vedela o sebe, tak s ním teda "pokecala". Nakoniec to dopadlo tak, že Lucia, Juro, Katka a jej večerný zjav skončili u Juraja a piekli po žúre štrúdľu. Jablkovú. Mňam. Tú vôňu cítim doteraz. No dobre, na pečenie štrúdle neprišlo, ale zato bolo kopec srandy. Po ceste z disco si dali 2 hodinovú kávu u uja MC Donalda. Teda babské osadenstvo kávu a tomu chlapskému prišlo ako hrozne dobrý nápad dať si ráno o 7 pivo. A potom hor sa k Jurajovi. Tam si dali šampus a ako hovorím, na štrúdľu, ktorá bola ďalší skvelý nápad chlapského osadenstva, zabudli. Po istom čase si Lucia užila asi 5 orgazmov za sebou. Večer keď ju Juraj odprevádzal, tak ešte žobronil o to, aby ostala, alebo sa vrátila keď si vybaví svoje a spala u neho, ale ona bola po skoro 2 dňovej žúrke aj celkom unavená.

Večer ešte volal, že v nedeľu si dajú všetci štyria kino.

Nedali...

Katkin zjav bol nakoniec objav a Luciin objav bol nakoniec zjav.

No čo už...

Takto to predsa v dnešnom svete chodí, tak načo si robiť vrásky? Aj tak už mala Lucia na čele jednu od neustáleho krčenia čela. Otec jej to vždy hovorieval: "Nekč čelo!"

***

Vždy som tak nejako prehnane realisticky rozmýšľala, i keď je pravda, že v poslednej dobe ma môj zdravý rozum sem tam opúšťal.

Neviem či to je tým, že sa snažím zabudnúť na Filipa, alebo práve tým, že som konečne po 6 rokoch voľná a chcem to všetko dohnať. Juraj bol len jedno zrnko z piesku, ktoré som si v tom období presýpala pomedzi prsty.

Na chate svietil Tibor. Moja dávna láska z čias puberty. Odišiel za klokanmi do Austrálie a odvtedy som o ňom až tak veľmi nepočula. Ešte, že vymysleli ten Facebook. Našiel si ma tam.

"Aloha do Klokanova." ťukla do klávesnice.

"Ahoj Trdielko. Ako sa mi máš?"

"Dobre, ale veď ty sa pochváľ. Ja som len zmenila prácu:)".

"Kde si?"

"V poisťovni."

"No super, vybavíš mi zdravotku, keď sa vrátim."

"Ty sa vraciaš?"

"Ale nie, ale určite prídem čoskoro na návštevu."

"Kľudne príď. Vybavíme. Trdielku všetko. Vieš, predsa len učím mojich ľudí, aby mali silne proklientsky prístup, tak nech sa učia od najlepšej."

"Toto mi na tebe chýba. Inak hovoril som ti, že som opäť slobodný?"

"Neverím."

"Tomu ver Dievčatko."

"A ja som ti hovorila, že som sa vykašlala na Filipa? Nemalo to význam."

"Neverím."

"Tomu ver Chlapec."

"Budeš tu večer?" ťukla do klávesnice.

"Jááj Trdielko, ale veď tu je večer."

"Aha, u nás je poobedie, nenapadlo ma to."

"Budem musieť ísť" rýchlo som doťukávala písmenká do klávesnice, lebo už nado mnou stál IT technik, ktorý po celom dni dal konečne dokopy ten môj comp. Práve v najlepší čas, jasné, pomyslela som si. Koktala som niečo o tom ako som vybavila cez sociálnu sieť poistenca, ktorý priletí až z Austrálie - na to som dala dôraz, aby bolo jasné čo som práve v tej chvíli pre našu firmu spravila. Asi mi to nezožral:).

Potom som mala hlavu plnú už len Tibora a vôbec som nevnímala inštaláciu tlačiarní a nastavenie konta.

Jasné, že to aj tak dopadlo, lebo až doma som zistila čo všetko mi nejde.

***

Boris mal celý deň nejaké porady, ale viac menej ju nepotreboval. Tie 3 reporty, čo si povedali spravila, tak si povedala, že pôjde o 17tej domov ako normálny človek.

Linda ešte nebola doma. Dala prať a niečo zjedla. Otvorila ten čarostroj čo dostala a celý večer pri ňom presedela. Prišla aj Linda, prebrali čo bolo v práci a "kaprovali" spolu. Lucia robila nejaké veci do práce. Síce si povedala, že toho spraví viac, ale bola rada, že sa zbavila jednej veci, ktorú už týždeň odkladala.

"Vyhodnotenie ľudí spravím zajtra" zdvihla oči od notebooku smerom k Linde.

"Pusť nejakú hudbu" povedala Linda bez toho, aby sa na Luciu pozrela.

"Oka, dnes večer vám hrá a celým večerom vás bude sprevádzať Lucia" žoviálne utrúsila Lucia a už hľadala čo na youtube pustí.

Pustila asi 2 pesničky a Linda zaspala ako bábo. Síce sa sem tam prebrala, niečo ťukla indickému kamarátovi na Facebook, ale potom spala ďalej.

"To som ale pekný DJ, keď mi takto zaspí".

***

Dokončila som čo som mala a prebehla Facebook.

"Aha správa."

"Tibor?"

"Že kuk, ty už asi spinkáš. Tak brú noc a mne pekné ráno."

Srdiečko mi niekam skočilo. Podľa mňa to bolo počuť až do tých Lindiných indických snov. Zmohla som sa na fakt originálnu odpoveď.

"Nespím, ešte robím a tu je jedna ráno."

Fakt skvelé Lucia. Inokedy máš kopec rečí, ale keď ti napíše Tibor, tak ako keby si sa snažila vyhrať v pomyslenej hre Bobríka mlčanlivosti a "vtipnosti" zároveň.

A potom sa to spustilo. Na chate sa začali valiť Tiborove správy. Milé.

Medzitým sa snažila Lucia dorobiť nejaké veci na počítači, ale veľmi jej to nešlo, keďže bola zvedavá čo na jej dvojzmyselné odpovede píše Tibor. Zavrela pracovné veci a išla sa venovať len tým pár riadkom, čo ju v tej chvíli tešili, robili štastnou. Napísala mu, že sa snaží písať knihu. V poslednej dobe bolo tých zážitkov na jej hlavu akosi veľa, tak si povedala, že musia na papier. Venovala sa tomu len chvíľami, ale predsa. Bola to taká jej psychická očista.

Do jej premýšľania sa do očí vtrhla nová správa.

Juraj píše:

"Ahoj Lucka. Ako sa máš? Prepáč, že píšem tak neskoro, ale víkend bol ťažký."

"Verím, hlavne, že si ho uniesol."

"Veď sama vieš, že bol ťažký."

"Hovorila som ti, ale ty nie - ty si chcel byť za Supermana."

"Veď to je moje druhé meno."

"Už len Lois ti chýba, že?"

"Čo nespíš?"

"Píšem knihu."

"????????????? Čo robíš? Keby si mi napísala, že čítaš ešte pochopím, ale píšeš? WTF?"

Od témy kniha sa rýchlo dostali k téme piatok a sobota. Debata sa niesla v znamení pomyslenej hry na mačku a myš, keď si chlap myslí ako sa so ženou zahráva, pritom si už pekne pochutnáva na syre, čo mu mačiatko nachystalo a celé sa to nejako otočilo, že myškou je nakoniec on.

"Počuj, bolí ma hrozne chrbát od soboty. Nevieš o tom niečo? To čo si so mnou porobil?"

"To naozaj? Dúfam, že nie zo mňa."

Bože on je buď pripečený, alebo ho naučili čítať len pár slov.

"Jasné, že z teba a z koho iného? Plánuješ s tým niečo urobiť?"

"Jedine vyliečiť, keď som to už spôsobil."

"Hmm. Žeby? Alebo mi ešte viac ublížiš..."

"Ako len budeš chcieť. Fastungel mám. Tvoj chrbátik budem masírovať kedykoľvek."

"Tak na to kedykoľvek si počkám."

"Čakaj, si v poradí."

"Nehovor, len aby keď ty prídeš Feši na radu, nebolo u mňa obsadené."

"To by ma Lucka naozaj mrzelo."

Tibor píše:

"Podľa mňa je to úžasné a znamená to, že si jedinečná."

"A to hľadám Bibko aj ja - niečo také obyčajne neobyčajné až z toho padnem na zadok. Už som ti dnes povedala, že som rada, že ťa čítam?"

"Ešte nie, ale môžeš."

Lucia milovala na Tiborovi jeho drzý štýl. Vždy ju priťahovali drzáci drzí.

"Tak hovorím, píšem, ťukám..."

Lucia je offline.

"Kde si zmizlo Trdielko?"

"Odpojilo ma."

"Musím už ísť - pracovať a ty už choď spinkať. Prajem ti dobrú noc. Moc."

"Moc, silno a pevne Tiborko. Tak ťa stískam. Ach, to bola kengura. Tak nič."

"Skús ešte raz, už odskákala."

"No už to podľa mňa vyšlo. Cítiš to objatie?"

"Veď práve, že cítim. A ešte je aj ráno. Som, nejaký citlivý."

"A ešte božtek na noštek prikladám."

"Odložím si ho na neskôr. Tebe na očká, nech sa ti dobre spinká. Inak Lucka - od teba by to chcelo minimálne balík božtekov."

"Tak ešte jeden na čelo a dosť Tiborko."

"A teraz šup šup do postele."

"A ty maširuj pracovať."

Ako by povedala Katka - BOŽE DECKÁ TOĽKO CUKRU...

Prvý...

Porada sa blížila ku koncu. Lucia dostala zase kopec úloh, ale to bolo viac ako pravdepodobné, pretože na ich odbore bola len ona a Boris. Boris bol jeden z tých manažérov, ktorí boli šikovní a prešli si všetkými pracovnými pozíciami, ktoré boli potrebné na to, aby z nich nebol manažér, ktorý rád rozdáva úlohy od stola, ale im aj rozumie. Preto ho Lucia mala rada. Nechápala, že konečne našla niekoho pracovne nepracovne blízkeho.

"Tak tento report by sme potrebovali asi do zajtra Lucia, že?"

"Lucka, počúvate ma?" opýtal sa Boris.

Jasné, že nepočúvala. Pozerala na jeho ruky ako čarbú ďalšiu a ďalšiu úlohu na papier. Tie mocné ruky...

V poslednej dobe sa pristihla, že na Borisa pozerá inak. Ale len chvíľami. Chvíľami je to Boris - šéf, ktorého si váži a chvíľami Boris - chlap. Chlap úplne obyčajný, so zmyslom pre humor, so zvonivým hlasom a mocnými rukami.

"Lucia!" Toto už znelo až príliš naliehajúco. Lucia sa zadívala na Borisa akože počúva a len odpovedala s úsmevom číslo 24:

"Jasné, toto zvládneme ešte dnes. Pošlem to na ľudí a termín im dám do zajtra, veď na tom nemajú čo dlhšie robiť."

Boris sa na ňu zadíval a zrazu bol bližšie ako kedykoľvek predtým.

"Lucia?" Toto už znelo menej naliehavo, skôr váhavo. Boris sa na ňu pozrel a kúsol ju do krku.

Mal to byť bozk?

Lucii naskočili zimomriavky.

Nechápavo pozerala na Borisa a už už išla rozseknúť tú situáciu...