Desiaty...

Víkend Lucia strávila v mikro kómach. Hovorila tak času strávenému pri dobrej knihe, teplom čaji, vypnutom mobile (veď kto by jej aj volal) a pod perinou. Z hodiny na hodinu si dopriala šlofíka a potom sa tento rituál zopakoval zase. Bola cez víkend doma sama. Zuzky išli domov. Aj ona bola chvíľu u rodičov, ale jej vnútro kričalo po oddychu. Ako keby sa niečo zmení, keď vypne telo. Nezmenilo sa nič. V hlave jej ostal taký istý zmätok ako keď začala oddychovať. V nedeľu večer začala mať v podbrušku také tie čudné pocity. Ešte pred mesiacom sa snažila tieto pocity Linde znepríjemniť jej výkladom. A to, že nie motýliky určite Linde lietajú v podbrušku, aby si nemyslela. Že to sú zblúdilé mole, čo vidia záblesk svetla. Lucia vtedy degradovala lásku na posledný stupienok akéhosi pomysleného rebríčka. A nemala dôvod urobiť inak. Veď stratila Filipa, po 6 rokoch ostala prázdna ako fľaša od Coca Coly nadránom po dobrom žúre.
"Zuzík čo si zajtra oblečiem?"
"Neviem Zlatík."
"Myslíš, že si môžem dať túto sukňu a blúzku?"
"Lucka ty si môžeš dať hocičo, aj tak TO vyžaruješ."
"Čo? Teraz nechápem."
"TO. Viem, že vieš čo myslím. A myslím to v dobrom."
Lucia vedela, že Zuzka to naozaj nemyslí inak ako v dobrom. V podstate Zuzka bola prototyp dobroprajného dievčatka. Mala ju rada.
***
Pondelok. Nevedela spať. Boris si ju celý deň vychutnával. Tykal jej jedna radosť a ona sa horibilne snažila používať všetky výrazy, len aby nemusela použiť tvar tykania, alebo vykania. Evidentne Lucia bola jediná čo s tým všetkým mala problém.
Večerné maily to len potvrdili. To bolo samé počkaj na mňa, sprav toto a dík za toto. Asi po 10 neutrálnych mailoch z jej strany to nevydržala.
"Boris ešte jedna vec. Chcela som ešte jednu vec, ale nejako nebol priestor. Úprimne?"
Odpoveď prišla obratom.
"Tak ako vždy."
"Čo ako vždy?"
"Ako vždy úprimne." Nasledovala mailová komunikácia.
"Jaaj. Sorry, ale to tykanie mi nie a nie prísť, ale to ste/si si už určite všimol."
"To je v poho. Aj ja si dávam pozor aby som ti nevykal. Neboj zvykneš si."
Úplne ju odzbrojil, tak ako už dlho žiaden chlap nie. Sedela na posteli a mala na tvári taký ten priblblý výraz.
Po asi 5 minútach predýchavania sa zmohla na:
"Nemyslím, že s tým máš až taký problém. Určite to tak nevyzerá. No nič. Len som chcela povedať, že mi to nejde pod jazyk tykať ti. Proste neviem a hotovo. "
Prišla ďalšia rana.
"Pre mňa je dôležité to ako si vychádzame bez ohľadu na to či si tykáme, alebo vykáme. A chcem aby to tak zostalo."
"Budem sa snažiť zvyknúť na novú situáciu - mám na to dobrú novú knihu - požičiam", narážala Lucia na motivačnú knihu, ktorú jej venoval na porade, na ktorej ju načertil, odzbrojil, dostal, zničil...
"A aj ja som rada, že ťa mám." Dokončila Lucia.
Prišiel jej len klasický starostlivý mail - "A teraz vypnúť ntb a spať. Dobrú noc."
"Ešte nie. Ešte píšem. Dobrú noc tebe."
Keby si tak vedel Boris čo vlastne píšem pomyslela si Lucia.
Na počítači jej zablikal hovor cez skype. Volalo Klokanovo. Všetko by bolo inak keby Tibor nebol tak ďaleko a keby nemal tie svoje utkvelé predstavy o najlepšom živote v Austrálii pri klokanoch.
Nechcel sa jej vrátiť.
Spočiatku riešili nejaké technické problémy s hlasitosťou.
"Ja ťa naozaj nepočujem."
"Trdelko ja ťa počujem až moc. A neťukaj mi do tej klávesnice tak silno."
"Nič. Stále nič. Stále Bibka nepočujem."
"To si musíš dať kábliky do tej správnej dierky."
"Tibor ja viem ako si mám zapojiť sluchátka, ale proste ťa nepočujem."
"Trdelko malé."
"Čo je? Ja ťa fakt nepočujem. No nič posledná šanca. Počkaj."
Lucia odskúšala cez sluchátka jej obľúbenú pesničku a nič. Chyba nebola v prijímači, ale v nej.
"Aloha. Už ťa budem počuť. Mala som vypnutý zvuk."
"Ty si naozaj moje Trdelko."
"Chýbal si mi..."
"Aj ty mne..."
Rozhovor sa potom už len niesol nocou. A Lucia zabúdala na všetko čo ju trápilo. Aj na všetko čo sa týkalo Borisa. Tibor bol pre ňu liek. Keby to ten hore zariadil troška inak, aby veci neboli tak ako sú a aby boli jasnejšie, jednoduchšie, schodnejšie... Inak by mohol svet vyzerať. Rozprávali a bláznili sa do tretej jej rána.
***
Nasledujúce obdobie bolo pracovne nabité. Lucia žila prácou, projektom, Borisom. Boris si ju stále vychutnával a ona sa do toho ponárala čoraz viac a viac. Situácií kedy stála nad ním, on bol opretý o stôl a ona pozerala do jeho strapatých vlasov a mala chuť na neho skočiť nebolo málo. Všetko čo robila sa točilo okolo neho. Úplne ju to pohltilo. Celé.
"Boris na utorok si potrebujem zobrať dovolenku."
"Ako?" Skoro mu zabehlo keď na neho vyrukovala s dovolenkou. Veď ona si dovolenku nikdy nebrala. Prečo chce teraz dovolenku?
"No, že si potrebujem zobrať v utorok dovolenku. Tak ako? Môžem?"
"Veď si zober home office a keď bude niečo treba spravíš z domu."
"Ale Boris ja budem úplne mimo, takže si chcem zobrať dovolenku."
"Oka, nemám s tým problém." A v tej chvíli vedel, že v utorok jej nebude môcť písať, volať jej, vidieť ju...
"Decká zajtra si beriem dovolenku." Hlesla Lucia do kanclu.
"A čo sa deje?" spýtal sa Maťo.
"Nič. Čo by sa malo? Len si proste potrebujem oddýchnuť a otec chcel kúpiť v predvianočnom zhone bráškovi nejakú knihu, či čo."
"Jáááj, ty sa máš. Ale ako ťa poznám budeš robiť ako šibnutá aj z domu."
"Tak to teda nie. Túto dovolenku určite nie."
***
Ráno sa zobudila pomerne skoro na to, že nemusela vstávať na office. Vybrala sa za otcom, aby obehli všetky kníhkupectvá v Bratislave. Voľba padla na ich obľúbené, odskúšané na Obchodnej. Lucia rovno zatrielila k anglickým slovníkom. Také bolo zadanie - Cambrige slovník. Ani nie o 5 minút ho držala v ruke a prezerala ho či spĺňa všetky zadané kritériá. Otec pri nej postával a čakal.
"Myslím, že bude dobrý. Aj keď chcel tento. Podľa mňa tento Cambrige je dobrý. Bude sa mu páčiť. Uvidíš."
No veď Lucka ako vyberieš tak bude. Vieš, že ja na tie jazyky už proste nemám bunky."
"Ja viem Apuci a preto som tu s tebou. Oka, knihu máme. Dáme kávu? Cigu?"
"Ešte som chcel tebe nejakú vybrať. Teda som chcel, aby si si nejakú peknú vybrala."
Začal sa prechádzať pomedzi regále kníhkupectva, keď Lucii zapípala smska.
Jej, Boris to bezo mňa nevydržal a určite mi niečo píše. Niečo čo je strašne súrne a dôležité a ona to musí hneď teraz vybaviť, zachrániť, pomôcť mu.
Vybrala z vrecka telefón, stlačila tlačítko na otvorenie novej správy a ...
Nechápavo civela na displej toho debilného telefónu.
Filip:
"Ahoj. To s tým telefónom si mohla aj inak vymyslieť."
Civela na telefón a na striedačku na otca a nevedela sa vykoktať.
Otec vždy vedel ak sa niečo dialo, takže bolo zbytočné hrať herečku. U nich doma to mali tak podelené. Lucia bola po otcovi a otcova a Jakub bol po mame a hlavne mamin. Lucia spočiatku bojovala o maminu priazeň, ale potom pochopila, že nikdy sa nemôže dostať pred Jakuba. Ale Jakubovi nič nevyčítala. Milovala ho ako brata. Ako veľkého brata, ktorý ju dokázal ochrániť, zastať si ju, ale ju aj poriadne nasrať. Najmä svojou nesamostatnosťou.
"Čo sa deje? Kto ti píše? Veď máš dovolenku."
"Filip, Apuci."
"Filip?"
"Hej dobre si počul, Filip."
"A čo píše?"
"Neviem, nechápem tomu. Ako keby tá smska ani nepatrila mne. Ale niekomu inému. Ako keby sa pomýlil."
"A ty si s ním píšeš? Po tom všetkom čo ti spravil? Ako ti ublížil?" pozeral na ňu otec podozrievavo.
"Nie, oco. Toto je prvá smska od rozchodu."
"Aha, tak asi sa len pomýlil."
Oco vždy vedel zachrániť situáciu a zachovať rozvahu a pokoj. Ale Lucia vedela, že vo Filipovom prípade slovo POMÝLIL neexistuje. Proste keď si Filip v hlave vo svojom slovníku nalistuje význam slova POMÝLIL a IBA AKOŽE NÁHODOU tak tam nájde: Druh hry, ktorý mám obľúbený s Luciou na to, aby som si ju k svojej osobe ešte viac pripútal. A to, že sa tieto slová nachádzajú hneď za slovom chrapúňstvo (cháp ako prejav svojich citov Lucii, ale iba do takej miery a času aký vyhovuje iba mne) nie je vôbec náhodou.
Otec sa začal zase akože ledabolo obzerať po regáloch s knihami a na Luciu sa otočil iba vo chvíli, keď už formuloval už vyslovenú otázku:
"Lucka, tak akú knihu ti to kúpime?"
"Apuci vieš, že mám knihy strašne rada a že za iných okolností by som ich vyberala tu aj 5 hodín, ale dnes tú knihu pre mňa odložíme."
"Dobre? Poď zaplatíme tú Jakubovu knihu a ..."
"Káva, ciga?" pochopil otec.
"Asi tak."
Zatiaľ čo otec platil Jakubovu knihu, Lucia previnilo rýchlo naťukala odpoveď Filipovi:
"Filip naozaj nerozumiem tej smske. Ak teda vôbec patrila mne. Lucia."
Odpoveď prišla obratom.
"Patrila. Že ti píšem ako debil na Orange a to číslo nefunguje."
"Áno, zrušila som ho. Mám už len svoj T-Mobile a služobný."
"Pozri si gmail. Kde si?"
Toto je celý on preletelo jej hlavou. Neozve sa skoro pol roka a potom sa opýta ako keby sa včera videli naposledy, že kde si. Ešte jej chýbala jeho obligátna otázka Ako sa máš.
"Keď prídem domov, tak sa pozriem. Asi za hodinu."
"Na čieho boha som mu písala aj hodinu, čo jeho to má zaujímať?"
"Ďakujem, že si sa mi ozvala. Nie ironicky to teraz myslím. Čo budeš dnes robiť?"
A už je to tu. Tvárme sa, že je vlastne pol roka dozadu, on je na poobednej v práci a večer príde domov, hneď medzi dvermi jej vlepí pusu a opýta sa aký mala deň. Lucia si neodpustila ironickú otázku:
"Načo sa pýtaš?"
"Len tak. Nemôžem sa ťa opýtať čo máš v pláne?"
"Tak v tomto prípade nič. O hodinu budem doma a robiť nebudem nič. Len oddychovať."
"Rád by som ťa pozval von. Ale končím o 22hej. Môžem?"
"Všetko je možné."
"Tak mi napíš kam mám prísť pre teba."
"Ku mne do Petržalky."
"Keď tam budem, tak ti napíšem."
Celé to prebehlo strašne rýchlo. Otec stačil zaplatiť akurát tak Jakubovu knihu a premiestnili sa na kávu a cigu. Lucia však starostlivo odpisovala mimo otcovej pozornosti. Na čo by ho ešte viac strašila?...

Deviaty...

Lucia skackala po tých kopcoch ako srnka. Jej oblý zadok pevne obopínal tie obtiahnuté rifle. Boris naň kĺzal pohľadom často. Častejšie ako dokázal vo svojej mysli ovládať. V mysli však po ňom nekĺzal len pohľadom. V mysli ho držal pevne so svojimi rukami. Cítil ju pod rukami, cítil ju celú. Nespustil ju z dohľadu. Vždy keď sa nepozerala a venovala sa na striedačku nejakému inému kolegovi, či kolegyni, všímal si ju celú. Od hlavy až po päty. Jej vlasy sa na tom jesennom slnku leskli. A prižmurovala oči, čo sa mu v tom okamihu zdalo strašne milé. Mal sto chutí k nej priskočiť, podať jej ruku a dať jej svoje okuliare. A ona by mu venovala ten jej odzbrojujúci úsmev, ktorý momentálne cerila na všetkých ostatných.
"Dievčatko ty ani nevieš ako ťa majú všetci radi. Každý z nich si chce dnes ukradnúť trochu z tvojej pozornosti. Oni na tebe milujú tvoju bezprostrednosť, tak ako ja. Prečo sa venuješ všetkým a mne vôbec? Ešte si ma aj odmietla, keď som si ťa chcel ukradnúť ja."
Na druhej strane si Boris uvedomoval, že v poslednej dobe si Luciu kradne viac ako je prípustné. Cítil sa s ňou príjemne. Dobre sa mu s ňou rozprávalo a pôsobila na neho upokojujúco. Tak ako aj na ostatných. Dobre vedel prečo ju majú radi. A ona si to ani nevšimla. Jej skromnosť jej to ani nedovolila. Ona len každému načúvala, rozdávala úsmev a radila. Najkrajšie na tom bolo, že toto dievčatko bolo z nich najmladšie, ale radila omnoho fundovanejšie ako hocikto z nich, čo ich už život preskúšal. Tá hlávka si musela veľa prežiť.
"Aha, pozrite modlivka", výskala Lucka nad poľným chodníkom. Ostatné ženské osadenstvo výskalo, ale nie tak ako Lucka. Lucka výskala od prekvapenia a milo, tie ostatné od fóbie. Fóbie z malého lezúceho hmyzu.
"Čo vrieskate? Veď to je len modlivka. Aha, nič vám nespraví," povedala Lucia a už mala na rukách modlivku. Zvyšok osadenstva len vyľakano odskočil, keď im Lucia natiahla ruku aj s modlivkou, aby si ju pohľadkali.
"Bože, vy si vôbec nevážite prírodu. Kedy ste naposledy videli takúto krásnu zelenú modlivku? Ach jaj. Tak sa maj kamoška a pekný deň." Položila modlivku naspäť na zem, aby si mohla ďalej spokojne kráčať svojou cestou.
Boris schovával pod okuliarmi v očiach svoj úsmev. Kútiky mu bralo do úsmevu, ale zachoval si dekórum.
Lucia pozrela na Borisa, či si ju vôbec všíma a len videla, že nevenoval pozornosť ani jej, ani jej kamoške modlivke.
***
Kalvária bola krásna. Pohľad zhora vniesol Lucii do duše kúsok pokoja. Vietor jej vial vlasy, ktoré jej slnko nasvietilo v tom najkrajšom svetle. Nadýchla sa poriadne, vzduchom nechala naplniť pľúca a myšlienky vypustila na vrchu kalvárie do vzduchu spolu s hlbokým výdychom...Boris sa na ňu otočil. "Počul ich?"
***
Po večernej návšteve zámku sa pobrali všetci hladní ako vlci a s úsmevom ako kilo limetiek v MOJITE do penziónu. Každý sa tešil na večeru. Len čo otvorili bránu na tom meštianskom dome do nosov im vbehla vôňa grilovanej klobásy, mäsa a hríbov. Každý sa rýchlo ponáhľal k tanierom a bitka o jedlo sa mohla začať. Lucia vybehla po schodoch. Potrebovala sprchu. Dala si tenisky a pohodlné tričko, aby nevzbudzovala ruch a nepodporovala žiadne sexistické myšlienky. Vlasy si stiahla do copa, lebo rátala s tým, že asi o hodinu jej budú voňať ako grilovaná klobáska. Po sprche si otvorila na izbe biele a predtým než zišla dole si dala 2 deci na povzbudenie. Vonku bolo príjemne. Sedeli na laviciach, vôňa mäsa bola okolo nich, rozprávali si zážitky, príbehy a popíjalo sa. Lucia pokračovala v bielom. Nerada miešala. Na Borisa mala dostatočný výhľad. Bože tie jeho oči. Striaslo ju. Videla, že chce niečo spraviť, povedať, cítila to. Vždy to cítila. O to viac v jeho prítomnosti.
Boris sa k nej nahol, do rúk jej natískal hruškovicu, na ktorú sa nemohla ani pozrieť. Od istého času nepila tvrdé. Skôr vedela oceniť dobré 2 deci kvalitného bieleho.
"Lucia potykáme si. Ja som Boris."
Vôbec jej nedal na výber, len jej to na tvrdo oznámil. Pred všetkými. V tom okamžiku sa na neho hrozne, ale hrozne nahnevala. Dobre vedel, ako všetci riešia ich tyko vykanie a že všetci striehnu ako "sup na svoju korisť" čo príde. Myslela, že si ju natoľko váži, aby jej to navrhol možno osamote a úprimne, keď bude ten správny čas. Čo bola ich obľúbená odpoveď keď sa jeden či druhý začali zapodievať náznakom tykania. Ale teraz tam sedela ako taký tĺk, v ruke držala hrušku a on jej tykal a ona si pripadala strašne hlúpo. A strašne ju mrzelo, že ju do takejto situácie dostal práve on. Tichým hlasom položila polo otázku, ktorá sa stratila v komentároch ostatných pristolových priateľov, kolegov, ktorí jeden cez druhého vykrikovali: "No konečne. To trvalo."
"Môžem byť sprostá Boris?"
To už Boris bozkal jej líca na znak potykania si a keď pocítila jeho pery na svojej pokožke, zastavil sa jej dych. Srdce, všetko. Tak len sedela ako taký ponížený, bezvýznamný človek a v duchu hovorila smerom k Borisovi: "Ešte neprišiel ten správny čas..."
Boris to zaklincoval keď v zápätí podával ruku novej kolegyni na marketingu, ktorá tu bola s topánkami asi tak mesiac a prehodili spolu možno 50 viet za celú jej doterajšiu kariéru s návrhom na tykanie. Iba jej ukázal, že v podstate nie je až taká dôležitá. Ona bola vo firme už viac ako pol roka a tému tykania neriešili prvý krát. Cítila sa ako úplný debil.
A vtedy prvý krát cítila, že jej ublížil. Ako človek. Že to nie je len o ochrane z jeho strany. Že nie je až taká výnimočná ako jej doteraz dával najavo.
Okrem toho ešte nahlas dodala k celej situácii:
"Ale ja Vám budem asi vykať ďalej."
To už nepočul, alebo nechcel počuť.
Nestotožnila sa s týmto tykaním...

Ôsmy...

"Už ste sa dohodli ako pôjdeme zajtra do tej Banskej Štiavnice?" strelila Lucia otázku do kancelárie. Mali ísť na celo firemný meeting, ale stále neboli podohadovaní na osadenstvo v autách. Ostalo to ako tichý výkrik do tmy, čo v podstate čakala. Pomedzi dvere sa ukázal Boris a len Lucii "zavelil" "Lucia porada, dole, 10 minút." V poslednej dobe mali takéto fajčiarske porady často. Nedá sa povedať, že by to Lucii nejako strašne vadilo. Skôr si to možno nechcela priznať, ale tešila sa na ne. Na druhej strane, počas posledných 2 týždňov, kedy sa to v Lucii zlomilo a celé to prepuklo boli takéto fajčiarske meetingy také skúpe na slovo.
Stáli tam a boli ticho. Obaja sa tvárili, že si vychutnávajú svoju cigaretu, ale obaja riešili svoje myšlienky.
"Bože toto je čistá tragédia Lucia, zaľúbiť sa do šéfa. Čistá tragédia. Ty si fakt totálna KRAVA."
"Dievčatko malé keby si ty vedela čo ja mám v hlave. Chcel by som vedieť či niečo cíti. Správam sa inak? Dúfam, že to necíti."
"Lucia ako idete zajtra?"
"No neviem, pravdu povediac som sa pred chvíľou snažila navrhnúť nejakú dohodu osadenstva do áut, ale veľký úspech som nezožala."
"Bol by som rád keby som Vás mohol zobrať. Prídete do Nitry, alebo ku mne a odtiaľ pôjdeme spolu."
"Ok, nemám s tým problém."
"Tak super."
O tom celom bola táto konkrétna porada.
***
"Linda, dnes ideme. Potrebujem ti niečo povedať."
"Niečo sa deje?"
"Ale nie, len som sa chcela z niečoho vykecať, len neviem či to pomôže. Už vyrážam, stretneme sa pri posilke. Deal?"
"Deal. Čau"
"Čaves. Hugo. Hugo Čaves."
"Koza."
Lucia kráčala do posilky svižným krokom a rozmýšľala ako viac menej realisticky zmýšľajúcej Linde povie, že sa asi zaľúbila do Borisa. Ona. Realista od narodenia. Boris. Ach, jaj. Prečo sa mi za posledné 2 týždne točí celý svet okolo neho? Hlava sa nejako čarovne nastavila na neho a nie a nie sa z toho modu vypnúť.
"Uf, dnes budem cvičiť ako divá." oznámila Lucia Linde, keď sa k nej približovala.
"No ja tomu až tak veľa nedám. Práve som si s masérom dohodla jednu úžasnú masáž po celom dni. Zoberie ma o siedmej, dovtedy cvičím. Potom sa stretneme o pol 8 v šatni a odchod."
"Oka, tak poďme."
"Čo si mi to vlastne chcela povedať?"
"Vieš čo? To je na dlho. A keby ti to poviem, tak mi povieš, že som Krava.
"No to teda nie. Poviem ti, že si Koza. A to ti hovorím aj tak."
"Vieš čo?"
"Neviem."
"No ono je to na dlho."
"Ježiš Lucia, ty si fakt Koza. Veď keď mi to nechceš povedať, tak mi to nehovor."
"Počuj. Jedla si?"
"Lucia!"
"Čo je? Veď sa len pýtam či si jedla."
"Na obed. Prečo zase? Na čínu dnes nejdeme, lebo potom zase nepôjdeme do posilky."
"Dobre, ja len, že som tomu dnes moc nedala. Ja si len kúpim tú dobrú šunkovú bagetu a po ceste do posilky si ju zjem. Dobre?"
"Porazí ma z teba. Fakt. Ale dobre."
"Dobrý deň. Jednu čiernu 1tku Vás poprosím."
"Páči sa. Ešte niečo to bude?"
"Nie." Odpovedala Lucia, ale Linda ju hneď doplnila.
"Viete čo?" Tuším si aj ja dám. Tak tú nivovú Vás poprosím."
Ani nie za 5 minút sedeli na lavičke medzi posilkou a bagetkou a tlačili do hlavy každá svoju bagetu. Ešte, že čiernu - tá je vraj zdravšia. Obom bolo jasné, že tie bagety so zdravím moc nemajú, ale keď boli také dobré...
"A už to prosím ťa vyklop."
"No..." koktala Lucia. "Vieš Linduš, ja som sa nejako zaľúbila."
"A to sa dá prosím ťa ako? Len tak nejako. A môžem hádať?"
"Skús."
"Šéfe?"
"To vieš ako?"
"Ježiš Lucia ty si fakt Koza. Veď ty nehovoríš o ničom inom len o robote a o ňom. Ja že akú novinku mi povieš. A ty toto. Poď už cvičiť a nemedituj."
Lucia chvíľu stála a nechápavo civela na Lindu. Až potom pochopila, že to vedeli všetci čo ju poznali, len jej to prišlo medzi poslednými. Možno kvôli tomu, že chvíľami si sama so sebou nerozumela.
Lucii pri cvičení v hlave behala len jediná otázka: "Ak to vedia ostatní, vie to aj on?"
***
Ráno jej zvonil budík tak nepríjemne o 5tej. Po 3 hodinách spánku to vôbec nebolo sympatické. Ale pozitívne bolo, že nešla do Nitry s Borisom, ale z Bratislavy. Celé to nejako vypálilo poobede kedy ju kolegyňa úpenlivo presviedčala, aby zmenila svoje rozhodnutie a išla s nimi. Uvoľnilo sa miesto v aute, lebo Michal ostal chorý, síce bol v práci, ale chorý. Nerobilo jej to problém. Nevedela nájsť Borisa, potom zistila, že má meeting, tak mu stručne ťukla do mailu:
"Nakoniec ma prehlasovali, uvoľnilo sa v aute miesto, tak pôjdem s nimi."
Na to jej prišla strohá odpoveď:
"Ok."
Vedela, že nespravila dobre, ale ...
***
"Baby Štiavnica takto ráno a pod hmlou je krásna, rozjímal sa kolega Peter, ktorý bol veľký nadšenec fotografie a pritom pobehoval po banskoštiavnickej lúke a cvakal asi všetko čo sa pohlo. Lucii prebehol hlavou obraz ako keď vypustíte Blaváka do prírody zo všetkých tých centier a la Gaypark. Lucia vedela oceniť čaro fotografie, ale chcelo sa jej z jeho jazdy vracať. Nešoféroval až tak zle, ale sedadlo vzadu a otvorený notebook a čísla jej nejako nesadli. Nesadnú ani riaditeľom, ale je to výsledok ich ľudí po celej kampani a nie Peťovho vodičského talentu. Boris jej ani nezavolal. Aj keď išla s niekým iným na meeting mimo Bratislavu, vždy jej zavolal. Vždy jej podával dopravný servis na ceste. Vždy. A teraz nič. Niečo bolo vo vzduchu, a jej sa ten vzduch nechcel krájať. Asi o pol hodinu stáli pred čarovným penziónikom, ktorý dýchal na Lucku atmosférou. Atmosférou starej meštianskej rodiny. Celý penzión bol skĺbeninou zážitku, vkusu, útulnosti a histórie. Boris tam ešte nebol. Prekonala svoju hrdosť a v rámci krájania vzduchu poslala sms:
"No haló, kde ste? Sme na mieste. Šťastný zvyšok cesty."
Odpoveď neprišla.
Prišiel asi o hodinu. Hneď ako vystúpil z auta, Lucii sa pri pohľade na neho podlomili kolená. Nebolo na ňom nič iné. Bol to on. Voňal sebou, tak chlapsky, jeho ruky vyberali z kufra tašky a vyžarovalo z neho niečo čo ju priťahovalo ako magnet. A tá červená na ňom bola dobrá voľba. Červená športová vetrovka a červená šiltovka v kombinácii s jeho čiernym zovňajškom bola pre Luciu až priveľmi nebezpečná kombinácia. Celý čas strávený po príchode nevedela od neho odtrhnúť oči. Prichytila sa ako v mysli drží jeho zadok a priťahuje ho k sebe. Díva sa mu uprene do očí a pochutnáva si na tých magnetických perách. Po príchode sa ubytovali a išli na obed. Pri obede sedela pri ňom. Ako si brala lyžicu na polievku nechtiac sa mu dotkla ruky. Telom jej prebehol elektrický prúd. 220 voltov bolo nič oproti tomu čo mala vo vnútri seba.
"Bože, Lucia dýchaj a ukľudni sa."
Boris to cítil rovnako. Pozreli sa na seba a každý sklopil zrak do tej svojej hríbovej polievky.
"No pekne sa najedzte, po obede nás čaká dlhý meeting." Konštatovala Janka, ich najvyššia šéfka, ktorá bola prototypom dobrého šéfa.
Z dlhého meetingu sa vykľul taký kratší a nasledoval program. Kolega Peter, ktorý organizačne vybavoval celý tento meeting dohodol v rámci svojej vášne fotografovať návštevu kalvárie a s odborným výkladom.
Lucia mala rada túry, ale v ten deň si ju nevedela až tak vychutnať. Kráčala pozadu a vždy sa k nej veľmi rád pridal kolega či kolegyňa, ktorí vyzerali tiež veľmi nadšene celým týmto výletom. Boris bol viac menej vždy v jej blízkosti a mala pocit, že síce ju "sleduje", ale stále cítila v jeho očiach ten nepríjemný chlad.
"To sa naozaj tak nahneval, že som s ním nešla?"

Siedmy...

"Bré ráno Lucia. Konečne zdvihni ten svoj zadok z postele a dokop sa k životu." Povedala si Lucia, ale ešte hodnú chvíľu sa snažila premôcť v posteli. Bolo pol 7 ráno. Večer sľúbila Tiborovi, že vstane o pol 5 a zavolajú si. Teda, že jej zavolá on z Klokanova. Ale veď vstať dobrovoľne o pol 5 bola čistá samovradža. V to ráno sa jej nechcelo ani len vstať nieto ešte zapínať počítač. Nejako sa postavila na nohy, ešte v polospánku sa došmodrchala do kuchyne, dala variť vodu na čaj, či kávu - to malo byť na pláne ďalej, že si rozmyslí čo vlastne chce. Medzitým už na seba púšťala prúd vlažnej vody...
"Bŕŕŕŕŕŕŕŕŕ. Už viem čo chcem. Teplý čaj. Ale aspoň, že sa preberám."
Baby už doma neboli. Ani nie o 5 minút stála v kuchyni, celá voňavá a zalievala ešte voňavejší čaj. Tá vôňa zeleného čaju s citrónovou príchuťou jej udrela do nosa hneď ako sa horúca voda dotkla čajového vrecúška. Lucia bola vždy dušou, ktorá si dokázala vychutnať okamžik a aj málo ju dokázalo potešiť. A práve tento okamžik do nosa vrážajúcej, prenikavej vône a vône nového rána, vône nového myslenia jej vkročil do mysle.
"No haló Linda? Dáme dnes tú posilku? Ale fakt."
"No jasné. Kedy?"
"Po robote. Kedy končíš?"
"No viem tam byť o 18:15. Len či ty budeš môcť."
"Jasné, že budem môcť. Ja dokonca musím. Od stredy som mimo, takže to musíme stihnúť dovtedy."
"Oka. Tak po robote."
"No super. Teším sa."
***
"No super. Deň sa akože bude niesť v znamení: Lucia máme toto: A máme tamto? A čo tento report? Lucia? Lucia ako vyzeráme s týmto?" šomrala si Lucia za stolom ako reakciu na Borisove požiadavky. V hlave jej napadla jedna veta z obľúbenej rozprávky, ktorá sa momentálnej situácii veľmi podobala: "Popoluška, Popoluška! Šošovicu do jednej misky, hrach do druhej." Nechápala čo mu bolo, ale všetko večer pripravila, okrem toho od rána robila na tej veci, ktorú potreboval doobeda a on aj napriek tomu "rýpal" s nepodstatnými maličkosťami, len aby ju "dostal". Dostal na veci, ktorú akože v záplave tých milión vecí, ktoré spravila, zabudla ako jedinú spraviť. Ale dobre. "Ako chceš milý Borisko." Povedala si v duchu Lucia. Nasadíme tempo, z ktorého sa ti roztočí hlávka. Lucia začala produkovať reporty jeden za druhým - na úkor obeda, vykecávania s osadenstvom kancelárie. Keď odťukla poobede posledný a akože neplánovane, i keď pre ňu víťazoslávne prišla do Borisovej kancelárie s otázkou na perách: "Boris, neviem, ale mal ste na mňa niečo? Je niečo treba?"
"Lucia Vy nemáte čo robiť? Veď ste ma úplne zabombardovali mailami. Treba spraviť tie veci na predstavenstvo. Ale naozaj. Potrebujem to najneskôr do 3tej."
"Boris, ale veď to som Vám poslala o 10tej ráno."
"To fakt?"
"Fakt."
"Tak nič, prepáčte, ja nejako nestíham, dnes mám už naozaj dosť."
"Jasné ty máš dosť", v duchu prebleslo Lucii hlavou. Nemyslela to v zlom. Bolo to len akési jej malé víťazstvo. Aby vedel, že nie je žiadne béčko a že keď povie, že niečo treba tak sa nefláka a spraví to. A že nepotrebuje pripomínať veci. Bola z časti ješitná, ale niekedy sa jej jeho akože srandovne cielené pripomienky dotkli.
"Bože, toto dievčatko je neskutočné. Som riadny debil. Od rána ju len pérujem, aj to kvôli sebe. Aby som si neviem čo dokázal a pritom mi zase raz ukázala ona. Zase raz mi ukázala aký som Pako."
"Lucia môžeme si teda tie veci na predstavenstvo spolu prejsť?"
"Jasné. Zbehnem si pre kávu. A ako tak pozerám na Vás, aj Vám by sa hodila, že?"
Neodpovedal, iba sa mu kútik posunul tým správnym smerom. Milovala ten pohyb. "
"Prinesiem."
Vojnová sekera" zakopaná.
***
"No super takto by to podľa mňa mohlo byť. Ešte by ste tam Lucka mohla nahádzať tie grafy čo máme a bude to super."
"Jasné. Ja som od Vás ešte potrebovala poschvaľovať nejaké veci, čo som Vám poslala a hlavne by mali dnes poslať na ľudí tú novú motivačku. Od dnes nám to platí. Na Intranete je to už zavesené a verím tomu, že sa začnú pýtať čo to je, že o ničom nevedia."
"Pošlem, ale dnes už nevládzem. Pošlem to večer z domu. A aj poschvaľujem všetko čo treba. Aj tak už je pol 5 a neverím, že ešte niekoho máme na pobočkách."
Lucia už stála na odchode z jeho kancelárie, tesne pri ňom. Ako ho tam tak videla, prišlo jej ho ľúto. Bolo vidieť, že má fakt dosť. Ani nevie prečo, ale spravila to automaticky. Stála nad ním, chytila ho na tom mieste medzi krkom a ramenami, na pár sekúnd ho pomasírovala s tým, že chápe, že chlap nemôže robiť pod stresom. Že chlapi také veci nezvládajú. Keď videla jeho prekvapenie prestala a odišla si po svojom.
Všetky kontrolky v jeho hlave blikali na červeno. Ako keby mu v hlave vypisovali len chybové hlášky a hlavne tie, ktoré začínajú so slovom POZOR.
Lucia sa k nemu od zadu priblížila a na chvíľu ho masírovala. Niečo hovorila, ale to on nejako nevnímal. Vnímal len ten čudný pocit v bruchu. Myslím, že hovorila niečo o chlapoch a strese. Potom prestala. "Ja debil. Zase na ňu tak sprosto čumím. Prečo prestala? Toto spravila prvý krát. Niečo tuší? Niečo je na mne vidieť? Prečo to spravila?"
***
No decká. Je 5 hodín a ja som unavená, ako keby je 8 večer, ja som roboš a práve som vypla poslednú miešačku. Mám dosť."
"Tak už nerob, veď už stačilo. Ukáž pozriem ti tú kartu a pripojenie čo ti nešlo."
"Maťko nech sa ti len páči. Pozri ja si to tu len povypínam a púšťam ťa."
"Ty čo si nervózna? Si nejaká roztržitá. Pozri čo robíš. To som ťa ja tak rozhodil?" utrúsil poznámku Maťo, keď sa Lucii podarilo vyliať trocha čaju zo šálky, čo mala na stole.
"Jasné, že ty. Veď kto iný. Ja keď teba vidím za počítačom, tak som z tej kombinácie hotová a sadaj a rob."
"Dovi Boris", hlesla Lucia vybúranému Borisovi, ktorý postával pri ich kancelárii.
"Lucka večer dorobíme tie veci na zajtrajší projekt meeting."
"Ja mám večer program, takže večer nerobím. Ráno." Zaklincovala to s úsmevom na perách Lucia.
Vedela ako ho vyprovokovať.
"To čo má znamenať? To čo si dovoľuje Potvora?" vyskočilo Borisovi automaticky v mysli.
"Čo ja vlastne mám?" Vyskakovalo zase pre zmenu Lucii. Nič, ale to on nemusí vedieť. Nech si myslí. Nemôžem predsa každý večer sedieť nad počítačom.
***
"Linda?"
"No čo je?
"Ja som ready. Ty si ako na tom?"
"Ja? V pohode, môžeme ísť."
"Linda?"
"Áno?"
"Lenže ja som ešte dnes nič nejedla."
"Takže ak to mám správne chápať, ideme sa ešte najesť?"
"A môžeme?"
"Ježiš Lucia a ako chceš cvičiť, keď si celý deň nič nejedla?"
"No dobre, ja len, aby ti to nevadilo."
"No pokiaľ ide o jedlo, tak mi nevadí nič. To dobre vieš. A pre dnešok sa obetujem."
Ani nie za pol hodinu sedeli na obľúbenej číne. Linda si pochvaľovala kukuricovú polievku plnú vajca, čo sa Lucii bridilo, ale tá zase nevedela odolať čínskej kapuste na pekingský spôsob s cesnakom a sójovou omáčkou.
"Počuj, teraz si dáme to ich slivkové víno a docvičené."
"Si dajme Lucia, nejako sa mi spravilo clivo. Dlho sme spolu nepili. Objednaj."
"Linda, ty si Trúba. To ti prinesú po jedle, aby ti vytrávilo."
"Jááj. Slečna zaplatíme." To aby to rýchlejšie priniesla žmurkla na ňu a zaškerila sa Linda.
"Tak na nás. A na naše cvičenie."
"Kokos to je dobré." Oblizovala sa Linda.
"Jasné, že je. Veď ja ťa volám, len na dobré veci. Minule som sa pýtala, že či nemajú za fľašu. Že by som to normálne kúpila domov na cuckanie."
"A čo?"
"No nič. Musela by mi najskôr rozumieť."
"Ty si Koza Lucia."
"Mééééé."
"Počuj, ja sa už nepostavím. Dnes tú posilku zrušíme."
"Práve som ti to chcela navrhnúť."
Obe vybuchli smiechom. Potom sa celú cestu domov uchechtávali nad plnením ich plánov a rozhodnutí. Lúčili sa s vetou:
"Zajtra už isto iste, bezpodmienečne, naozaj a s ospravedlnením, že sú momentálne v stave levitujúcom."
Linda po číne a Lucia po práci...Ak sa TO dá nazvať práca...:)